Štreka ako každá iná. Aj tak niečím špeciálna. Tým, ako málo ľudí na nej stretneš, tým, akú má dĺžku. Tých 230 kilometrov v pekných krajoch pre mňa znamenalo po tri roky hlavný bežecký cieľ. Niečo, čo by som chcel absolvovať vkuse. Nemuselo to byť hneď, ale niekedy áno. Maratón Pohronským Inovcom 2020 Pred štartom kecáme s Timom. Niekto zmieni Rudnú magistrálu a Timo ma s ňou zoznamuje. Dozvedám sa niečo nové a hurá na štart.

Vlani to bolo super, tento rok som sa teda na plnú verziu veľmi tešil. Na sústredení koncom novembra som sa teda spýtal Aleša, či ideme. A Aleš že ako asi aj hej, ale že nevie, lebo že Ještěd a že či zregeneruje a že veď viem. Chvíľu sme hútali, potom mi daroval polku Ještědu, ja som ju prijal a on prijal Vokober(g). A bolo. Úvod Plány vyzerali schodne, realizácia bola trochu kostrbatejšia.

Vlani som to vynechal. Čo sú to predsa za podivné preteky. Sám si plánovať trasu? Vo dvojici? A ešte v januári. Stoviek som mal v dvetisíc devätnástom dostatok na to, aby som prežil zimu bez silnejšieho nutkania niečo podniknúť. Teraz je však možností na pretekanie pomenej a človek tuší, že ak si chce okrem sólo výpadov aj jemne zapretekať, musí sa chopiť každej príležitosti. A človek píše Alešovi, či sa jej nechce chopiť tiež.

Povinná jazda konca septembra. Behateľná klasika cez posledné záchvevy leta. Dospievajúce listnáče, nástrahy i krásy z andezitu. Vtáčnik, ktorý pri behu nepôsobí vysoký, ale je, a Tríbeč, ktorý je zas nízky, ale človek si zastúpa. Viac komfortu, viac občerstvenia, viac známych na štartovke, menej dôvodov, prečo neísť. Tento rok potretíkrát. Už na Zázrivskom pobehaní (a v hlavách organizátorov iste i skôr) poletovali chýry o tom, že Ponitrianska sa tento rok kvôli stále horšej situácii možno pridá medzi jej neuskutočnených priateľov a príbuzných.

Vlani vo februári som sa pozeral do svojho kalendára bežeckých pretekov a snažil som sa vyhútať, čím zaplním augustovú dieru. Vyhrala Východniarska stovka, ktorej 129 kilometrov dlhá trasa pôsobila predsalen príjemnejšie než dvestodesaťkiláčová motanica 100MKMK. Vravel som si, že 100MKMK skúsim o rok. A to je tento rok. Vo štvrtok večer som do batoha nasúkal bežecký batoh, spacák, deku a pár ďalších drobností a vybral sa na koncert a pivo.

August sa blížil a s ním aj veľká pravdepodobnosť, že väčšina rozumných tatranských cupitačiek bude už bez snehu. Zároveň tu bola šnúra pekného počasia, kopa voľného času, všetci kamaráti veselo tatrovali… Martinovka naľahko mi ležala v hlave od minulého roka, kedy sme si ju s Rizkom, Mirkou a Majom skúsili ako celodňovku so špagátom. Vysoká vyzerá nádherne odkiaľkoľvek a ešte som tam nebol bol. Medzi nimi je Končistá a tá je vraj zadarmo.

Privrátená strana minčolského masívu sa za posledné roky stala miestom so skutočne unikátnou koncentráciou schopných chodníkov. Strach z konca v rúbanisku možno nie každému dovolí skúšať novoty, čo je často škoda. Skúsim preto zrekapitulovať, kade možno utekať. Trocha miestopisu Minčol (1364 mn.m.) je jedným z dominantných vrcholov lúčanskej Malej Fatry. Názov je z tých tradičnejších a spomedzi svojich menovcov nie je ani najvyšší, pre žilinčanov (a iste i pre iných) má však pomerne dôležitý význam ako cieľ poldňovej túry s výhľadmi či rýchleho bežeckého cieľa s prísľubom dostatku výškových metrov.