Z Polianky na Štrbské

August sa blížil a s ním aj veľká pravdepodobnosť, že väčšina rozumných tatranských cupitačiek bude už bez snehu. Zároveň tu bola šnúra pekného počasia, kopa voľného času, všetci kamaráti veselo tatrovali… Martinovka naľahko mi ležala v hlave od minulého roka, kedy sme si ju s Rizkom, Mirkou a Majom skúsili ako celodňovku so špagátom. Vysoká vyzerá nádherne odkiaľkoľvek a ešte som tam nebol bol. Medzi nimi je Končistá a tá je vraj zadarmo. Základný náčrt trasy bol teda na svete a zostávalo sa iba zobrať a ísť. Timo navrhol spoločné pobehanie, tak som mu to predstavil. Záujem mal, ale čas nie. Andrej mal mať v sobotu Šelmu a toto vraj nie je dobrá zahrievačka pár dní pred Slavkáčom a ani výklus po ňom. Tým som sa úspešne zbavil všetkých tradičných parťákov a zodpovedný len sám za seba som si kúpil lístok na vlak s tieseň vzbudzujúcim časom odchodu 2:50.


Zaspávať o trištvrte na deväť bolo ťažké, vstávať o druhej podobne, ale makohovník a káva, konzumované počas cesty na stanicu urobili pekné ráno. Káva prebudila nielen kofeínom, ale i bujarým žblnkotaním popri mojom kroku, ktoré do veľkej miery vyťažilo centrum motoriky v inak ešte pozhasínanom mozgu. Šťastným nedopatrením som si kúpil lístok do kupé s jednou stranou plne obsadenou a druhou stranou plne prázdnou. Nikto z osadenstva nejavil záujem vyložiť si údy na sedadlo pred ním, tak som sa tam drzo natiahol, nastavil budík na okološtvrtú a zobudil som sa až pred Štrbou, keď mi vlakočašník núkal kávu. Z Popradu ešte kúsok električkou do Polianky a šlo sa na to. Lepšia cesta to už byť hádam ani nemohla.

Vyštartoval som v zohrievacom móde a stopol ho o chvíľu, keď som sa zbadal s vyplazeným jazykom a potom, kvapkajúcim z okolia nadočnicových oblúkov. Tu i tam sa mihli skorší turisti, tu i tam sa kývol kameň. Uvedomoval som si, že členok dnes nie je vo forme a že by som sa možno mohol aj otočiť a vykašľať sa na to, ale presvedčil som sa, že to nebude vôbec behateľné a drvivú väčšinu budem kráčať. A pri kroku ma to predsa nebolí. Na Sliezskom som sa ocitol pomerne rýchlo, až ma to prekvapilo. Turisti z hotela balili cingrlátka na parkovisku, Granáty vyzerali tak veľkolepo ako vždy a na chvíľku som si zaspomínal na pár týždňov, počas ktorých som tu jedno leto brigádoval. Z cesty na Poľský hrebeň som si pamätal každý šuter. Večný dážď večne kvapkal a expresky v jeho previsoch boli stále tie isté. Kvetnica, kamzíky, rajbákový splaz, Guľatý kopec a dva pramene z neho vytekajúce, všetko stále rovnaké. Len z Dlhého plesa tuším trochu ubudlo. Ale možno sa mi to len zdalo.

Pri drevenom roztentovníku na grzebieńi sme minulý rok vybalili hostinu a pripravovali sa na neznámo. Teraz som len kráčajúc prvé metre Martinovky zhltol polku tyčky, zapil to a pustil sa do mierneho poklusu. Dosť fúkalo a vynadal som si, že som rukavice nechal doma. Cez Velický pohoda, začali prvé ostré hrebienkové úseky a prvé miesta, kde bolo treba použiť i ruky. Pamätal som si, že z Litvorového štítu je zlaňák, ale že sa to dá aj zliezť špárou. Pred rokom som mal nalezené o kus viac než teraz (pred rokom to bolo málo, teraz vôbec nič), tak som z toho mal trochu rešpekt. Nakoniec sa to ukázalo byť ľahšie, ako som si pamätal. Je predsalen rozdiel mať na chrbte bežecký batôžok a tridsaťlitrový bágel s troma litrami vody, lanom a poživňou pre pol regimentu. Terén sa vzápäť znovu stal behateľný, tak som to kúsok využil a pobehol zo dvesto metrov, na ktorých konci začal byť stúpavý a hýbal aj rukami. Príjemné popoliezanie v pomerne kvalitnej skale. Pohľad vzad už začal byť zaujímavý, Velický a Litvorák pôsobia ostro a Východná Vysoká zas mohutne. Za Lavínovým štítom som pozbieral pár obalov z tyčiniek, ktoré sa tam moc nehodili, neúspešne som sa pokúsil dohľadať náš minuloročný zápis vo vrcholovej knižke na Zadnom Gerlachu a sklusal som dole do Tetmajerovho sedla. Dakde cestou bolo i druhé miesto, kde treba porozmýšľať. A zas zľahklo. Samotná hlava na Gerlach išla rýchlo a už som pobiehal ostrým hrebienkom ku krížu. Kuknúť výhľad, dať fotku, dojesť druhú polku tyčky a šup dole.

Batizovský žľab nie je nič náročné, ale ani nič super príjemné. Pomerne mnoho možností voľby trasy a dostatočná šírka na to, aby sa človek nemusel strachovať, že mu niečo zletí na gebuľu, na druhej strane ale i dosť malých kameňov, ktoré rady ujdú pod nohou. Hore už sa vynorili i prví turisti na konci Velickej klasiky a dole kramloradie. Nevedel som si vynachváliť Vibramku na kingemtéčkach, držalo to naozaj spoľahlivo. Skúšal som, kam až môžem zájsť, až to asi päť metrov pred koncom ustrelilo a ocitol som sa na riti. Stienkou som sa našťastie nepreletel, ale riadne som si vynadal a uzrejmil si, že dnes nie je priestor na nezmyselné chyby. Dole ma čakala kamzíčia rodinka. Kľukato ku plesu, vytiahol som prvú žemľu a krokom a jediac sa presúval po magistrále. Pod začiatkom stúpania na Končistú som ešte chvíľku posedel pri dojedaní posledných súst, poriadne to zalial a nastúpil do pekelného stupáku.

Končistá je z juhovýchodu nekompromisná. Vyrovnaný sklon takmer až po vrchol. V podstate behateľné, ale hahaha. Vrch som si dal priamo po hrebienku, nech to je aspoň trošku pestrejšie. Minulý rok lietali fámy o tom, že vrcholová nákova zletela. Realita je taká, že kus z nej naozaj zletel (a hodný), ale základ ostal a pri pohľade od západu si to človek ani nevšimne. Dole som cestu nemal veľmi nakukanú, tak som asi nezačal najlepšie a pokračoval kúsok ďalej na sever. Dal som sa vľavo a usúdil, že toto je fakt na prd suť. Opatrne som vytraverzoval do miernejšieho svahu a tam už to šlo. Aj tak sa mi to zdalo ale pomerne nepríjemné, veľa sa toho kývalo a bolo ťažké dobre našľapovať. Z Lúčneho sedla ešte kúsok relatívnej pohody, potom to ale riadne prituhlo a začal som sa cítiť nekomfortne. Zhodil som pár malých splazov a nakoniec som sa rozhodol radšej zliezať platňou, ako riskovať kamenný tobogán. Pri Ľadovom plese som si vydýchol a nabral vodu z prítoku od Železnej brány. Dočasné slniečkovo sa zaplnilo mrakmi, až to vyzeralo, že možno spŕchne. Baliť Zlomiskami dole sa mi to ale nechcelo, na búrku to nevyzeralo, tak som dal druhú tyčku a vybral som sa smerom pod Ošarpance.

Pospomínal som si na luxusné bivaky a ešte luxusnejšie cesty. Ako sme sa tu učili zakladať v Plškovi a Puškášovi, zachraňovali lano vo vrcholových dvojkách, rajbali v Siedmich životoch a Magickom oku, či sa báli v Streche. Jedna dvojka bola v Plškovi, druhá zlaňovala komínom. Zapískal svišť a o chvíľku som sa už zo sedla kukal drakovi na hlavu. Odtiaľto som to zas nepoznal, ale bolo to pekne intuitívne. Centrálny žľab je hlavne v hornej časti dosť úzky, taký trochu prudší Téryho kuloár. Je to ľahké, ale ďakoval som, že nado mnou nik nie je, bál by som sa kameňov. Pri kramliach pod vrcholom sa zjavila partička s vodcom, tak som chvíľku čakal, nech sa nerýpem a kecal, nech sa nenudím. Výhľad bol trochu zakrytý mrakmi, tak som len cvakol kríž a gúľal sa zas dole. Partička počkala tentokrát na mňa, kým sa dostanem na Lavicu, za čo pekne ďakujem, a ja som si po dlhšej dobe mohol zas pobehnúť po peknej rovinke. Nakukal som si nezvyčajný pohľad na Rysy, preštráchal sa cez retiazky, a ocitol som sa vo Váhe. Cześć!

Samota mi začala na retiazkach pod Chatou intenzívne chýbať, tak som pri Žabích plesách zahol najprv pod Volovku, potom kúsok dole k Vyšnému žabiemu a započal posledné stúpanie na Volovcovo sedlo. Začalo pršať, tak som hrebeň vynechal a pustil som sa rovno dole k Hincoplesám. Modrá na Popradské a červená na Štrbské ubehli rýchlo, pred Dominikou som stopol tracker a šiel na pivo.

Nič terénne náročnejšie a pomalšie som doposiaľ nebežal. 9:20 bol čas dvadsať minút nad pôvodný odhad, ale o čas tu rozhodne nešlo. 33 kiláčov na dĺžku, 3300 výškových. Počasie takmer ideálne, zážitok nekonečný. Tatry sú super.