Vokoberg 2021

Vlani som to vynechal. Čo sú to predsa za podivné preteky. Sám si plánovať trasu? Vo dvojici? A ešte v januári. Stoviek som mal v dvetisíc devätnástom dostatok na to, aby som prežil zimu bez silnejšieho nutkania niečo podniknúť. Teraz je však možností na pretekanie pomenej a človek tuší, že ak si chce okrem sólo výpadov aj jemne zapretekať, musí sa chopiť každej príležitosti. A človek píše Alešovi, či sa jej nechce chopiť tiež.


Píšem mu len tak, či náhodou nemá záujem. S Alešom sme sa zoznámili na Loučení 2019, zabehli si spolu druhú etapu a odvtedy absolvovali zopár svižných kraťasov. Aleš vie, že počas behu po slovensky komentujem každú skrivenú halúzku. Vie, že jem pomaly a kráčam pritom. A vyzerá, že mu to nevadí. Odmieta však s tým, že ide na Ještěd celý deň krúžiť a časový rozostup medzi tamtým krúžením a týmtotu je príliš malý na to, aby si užil obe.

Ještěd ale zrušili a ja dostávam správu, že ideme na Vokoberg. Super. Teším sa, ale viem, že Vokoberg zrušia tiež. Aleš pozýva, registruje nás a v utorok pred pretekmi dávame v Šárke poradu klusajúc. Vzájomne sme sa utvrdili v tom, že moderné technológie sú povolenou pomôckou a že buzolu brať netreba. Info o čase štartu ešte len boli mali poslať a ja som hrdo vyhlásil, že do Teplic prídem bez problémov vlakom.

Ďalší deň prišli infošky o štarte o siedmej a mne pri pohľade do cestovného poriadku trochu klesol hrebienok. Jediný možný spoj príde do Teplic až o 6:59 a za minútu to zo stanice na Doubravku asi nedám. Píšem teda Alešovi, že budem asi polhodinku meškať a že či mu to nevadí. Organizačný talent sa v ňom ale nezaprie a začína rozhadzovať siete. Viem, že na Doubravke spať nechcem. Mám trochu blbý pocit už z toho, že za tejto situácie idem na nejakú organizovanú akciu a tak by som rád zachoval mieru rizika aspoň na úrovni obyčajnej návštevy obchodu. Bookujem ubytko v Tepliciach. Pohoda. V piatok prídem, vyspím sa, zabehneme, vyspím sa a čau. Podozrivo voľné. Podozrivo lacné. Po zaplatení si pre istotu čítam, či sa vôbec môžem niekde ubytovať a zisťujem, že nemôžem. Problém ostáva otvorený a siete rozhodené. Ďalšie ráno dostávam správu, že sa našla záchrankyňa a že teda asi naozaj vyštartujeme. Plánujem, pripravujem, dni plynú, balím, vstávam o tretej, raňajkujem, ide sa. Niečo po šiestej vystupujeme pod Doubravkou. Všetci vraveli, že má pršať. Prší.

Rýchla prezentácia, doladenie obsahu báglov a o siedmej dostávame euroobal s omaľovánkami. Malá vysvetľujúca vsuvka: V týchto pretekoch ide o to, že treba získať čo najväčší počet bodov. Body sa získavajú za návštevu kontrolných bodov, ktoré dostanú tímy na štarte vo forme lon/lat súradníc. Každý z kontrolných bodov má svoje vlastné bodové ohodnotenie, takže nejde iba o kvantitu. Je možné používať akúkoľvek navigáciu a dopravovať sa je možné iba po vlastných. Občerstvenie je zabezpečené pre každý tím na vrchole Milešovky vo forme kupónu na konzumáciu čohokoľvek v hodnote 80 korún a jedného čaju. Zaliezame do hradu, Aleš diktuje v poradí názov, šírka, dĺžka a ja ťukám ostošesť do Locusu. Potom to spájam tak nejako od oka. Snažím sa minimalizovať asfalt, ale nie za každú cenu. Prvotný nástrel s vynechaním jednej kontroly má 126 km. Dáme? Skúsiť môžeme. Šup s tým do hodiniek a s nami šup do toho lejaku.

Z Doubravky zbiehame hlava-nehlava, hlavne aby sme sa približne držali červenej čiary na displeji. Topánky mi premokli asi po dvoch metroch, ukážková čľapkanica. Ideme pomerne pomaly, lebo rýchlejšie sa mi nechce a pre istotu sa pýtam, či je to ok. Je to ok. Prášime si to popod diaľničný privádzač a striháme to krajne nepredpisovo, keďže áut niet kam oko dovidí. Prvé stúpanie a prvá vypúšťacia pauza, ktorú nemajúc čo vypustiť využívam na narovnanie skrkvanej fusakle. Obiehame jednu dvojku a na horizonte sa zjavuje ďalšia. A ďalšia. Vyrazili sme medzi poslednými a tak sa teraz môžeme tešiť, že obiehame. Vyťahujeme papiere a kukáme, čo máme očakávať na prvých dvoch kontrolách. Na prvej kríž. Na druhej sochu. Tú prvú máme naplánovanú na krtinci s názvom Chotyně. Žiadnu cestu som v mape nemal a v teréne sa tiež neukázalo nič úžasné, ale je to riedky les a s postupom nie je problém. O zábavu sa stará poriadne šmykľavé blato.

Výstup na Chotyně (Chotyni?).

Hore fotím Aleša s krížom. Ako backup pre GPS tracking sme si mali zaznamenávať časy na kontrolách ručne a urobiť fotku je predsa pohodlnejšie než robiť fixkou dierky do premočeného papiera. Môj starý nesmrteľný mobil, ktorý minulý rok spadol zo strechy auta v sedemdesiatich kiláčoch za hodinu, ktorý bol prejdený nákladiakom a ktorý sa preletel polkou ferraty na Hoblíku, som vymenil za Adamov starý, rovnaký, no s ešte funkčným primárnym fotoaparátom. Tak sa teším, že fotím a fotím, lebo môžem. Zbiehame už po cestičke, no ani tú blato neobišlo. Sám na sebe sa smejem, ako sa bez jediného kroku rútim priamo na strom. So stromom sa prudko objímame a bez ďalších zbytočných krokov lúčime. Hurá, listy. Hurá, rovinka. Cez lúku sa najskôr snažím počúvať navigáciu, ale podľa tvaru tej čiary to vyzerá, že je to len zbytočný príkvak k ceste a milšie bude zobrať to lúkou priamo. Začína snežiť. Spočiatku sa teším, že už neprší, no mokré rukavice mi prestávajú chutiť a z päťprstového režimu prepínam na päsťový. Hneď za rohom je dedinka Vrahožily so soškou Sv. Jana Nepomuckého, ktorá tvorí ďalšiu kontrolu. Iba za desať bodov, ale je po ceste. Fotíme. Aleš na fotke vystrkuje palec, akože sa má super. Ja palec moc nevystrkujem, skôr ním striedavo obopínam ostatné prsty a ostatné prsty si ním obopínať nechávam. Vanda píše esemesku, že si máme v tých Vrahožilách dávať bacha.

Socha Jana Nepomuckého vo Vrahožilách.

Asfaltujeme ďalej a po chvíli sa napájame na žltú značku do Řehlovíc. Také rozmočené pole. Kopytá žblnkajú a členky aukajú, ako si do nich sám kopem hornou nohou pri nepredvídaných zmenách polohy nohy dolnej. Po ďalšom napojení na asfalt (v týchto časopriestoroch má asfalt farbu bielu) sa zhodujeme, že je čas papať a užívame si každý to svoje. Habrovany. V Řehloviciach sme našťastie kukli do papierov a tak sme tú obyčajnú kaplnku, ktorá tvorí ďalšiu z plánovaných kontrol, neobišli. Červená začína široko a dá sa cupkať po pneumatikových zárezoch. Pokračuje čvachtavo cez lúky a končí v akomsi prmrznutom rozrýpanisku, kde sa obaja usmievame, ako si ten podklad naše telá pinká zo strany na stranu. Volá tato, že sme vynechali kontrolu. Ukľudňuje nás, že máme dohľad dispečera a zahanbene oznamujem, že túto sme vynechať plánovali. Zdalo sa nám, že bude problém dostať sa k nej cez diaľnicu. Prechádzame cez Stebno, napájame sa na žltú asfaltku a v čerstvom snehu robíme prvé šľapaje.

Kaplnka v Habrovanoch.

Fúka ako divé, okrem rúk už mi mrzne aj líce. Naťahujem bufku a dobieham parťáka. Bežiac sa snažím ľavou rukou, na konci zhužvanou v klbku dlaňovej časti rukavice, natiahnuť rukavicu väčšmi a väčšmi na koniec ruky pravej; tak, aby lem pravej rukavice čo najviac zakrýval zatiaľ odhalený dolný koniec tej nežilnatej strany pravého predlaktia. Nedarí sa mi a fňukám. Buď dosť potichu, alebo len fučí a sám sa nepočujem. Čiara na displeji hodiniek sa roztrojuje a to znamená, že sa blížime k Josefínke. Josefínka je skalná vyhliadka, ktorú okrem miestňakov iste dôverne poznajú aj všetci účastníci prvej etapy Loučení 2019. Vtedy bolo blato všade, ale na Josefínke, tam bolo echt blato. Obom sa nám vynárajú spomienky. Elektrické stožiare, kľukatá široká cesta, a tu kdesi, tu by mala byť odbočka. Odbočka nechodí, čiara na hodinkách je tiež už mimo, tak ideme proste do svahu a hore. Šmýka to. Neskutočne to šmýka. Šmýka to tak, že môžem zodpovedne vyhlásiť, že som také šmykľavé blato nikdy nikde inde nezažil. Napájame sa na modrú značku, chytáme sa každej pevnej časti terénu a krok po kroku sa blížime k záverečnému skalnatému hrebienku. Je mi strašná zima na ruky a práve tie teraz treba používať. V duchu plačem, navonok sa nahlas smejem. Prichádzame k českej vlajočke na konci hrebienka, kukáme výhľad a Aleš sa núka, že ma teraz odfotí on, len nech mu podám telefón. Snažím sa rozopnúť vrecko batoha. V prstoch ale nemám ani toľko citu, že by som vedel, či držím zips, ani toľko sily, že by som zaň vedel potiahnuť a tak sa len nahýňam k Trénerovi a odporúčam mu samoobsluhu. Podarilo sa. Na ceste späť obdivujem chodník, ktorý po návšteve dvoch bežcov vyzerá ako po nájazde stáda kopytníkov. Chcem si ho aj cvaknúť, ale.

Josefínka.

Aleš si na odbočke do svahu nechal fľašku, tak sa po ňu vracia a ja si ušetrím pár výškových štandardnou modrou. Chvíľku čakám, vypúšťam prebytok, točím rukami a nechávam sa osnežiť. Cez polia a neskôr i pekný asfaltovaný úzkochodník klesáme do Chvalova. Pýtame sa ujca na to, či v obci majú nádobu na zber plastového odpadu. On tú fľašku berie, že sa o ňu postará a oznamuje nám, že sme si vybrali zlé počasie. Pýta sa, kam bežíme. Tréner vraví, že na Milešovku, a ujco vypúšťa to najdlhšie a najobdivnejšie ó, aké sme kedy počuli. V Dolních Zálezloch (to skloňovanie českých názvov miest a obcí je pre mňa veľká neznáma) skúšam odolnosť parťáka, keď z troch možností, kam ísť, zvolím tú správnu až potom ako vyskúšame začiatky tých dvoch ostatných. Stúpame na Mlynářův kříž, kade šlo Loučení tiež, a popri behu peknou zelenou obdivujeme kostolík vľavo od nás. Za Dubičkami kukám, či sme ešte neprešli Vyhlídku Jaroslava Srby, ale neprešli. K tej je krátka zachádzka tam a späť, tak o chvíľku zachádzame, dávam Alešovi romantickú foto, na ktorej sedí na lavičke a vrhá zrak v diaľ, a vraciame sa. Párik v najlepších rokoch, udivený našou snahou o rýchly pohyb na vyhliadku a z nej, zdravíme a vysvetľujeme, že sme si tam dole len niečo zabudli. Dlho klesáme do Prackovíc nad Labem, bežíme tunelom popod trať a hlavnú cestu obchádzame tesne popri rieke milým, i keď trochu rozčvachtaným chodníčkom.

Vyhlídka Jaroslava Srby.
Nižšie už to nejde. V okolí Brány Čiech.

Porta Bohemica. Zelená sa dvíha hore a my s ňou. Dozvedám sa o líniových stavbách, o význame lesa, o miestnej faune a flóre. Prvýkrát si uvedomujem, že by bolo treba doplniť vodu. Aleš vraví, že jej má ešte dosť a že sme predsa o chvíľku na Milešovke. Krásnym behavým chodníkom cupkáme až k ďalšej kontrole pri soche zvoničky. Pózujem pre zmenu zase ja a dohadujeme sa, že jesť budeme až v stúpaní. Klesáme, rovinkujeme Oparenským údolím a opäť sa vynárajú spomienky na štart prvej ekuťáckej etapy. Jeme na rovinke, lebo stúpanie neprichádza a keď prichádza, nepokračujeme až na Lovoš, ale skracujeme si ho neznačkovaným traverzom k Bílinke. Chvíľku po hlavnej ceste, potom šup do poľa a poľom až na Meinssteinův kámen, highlight dnešného výletu. Som rád, že sa tam nachádzame, lebo toto miesto by som sám od seba naozaj nenavštívil. Do Velemína je to na skok. Prichádzame po dláždenom chodníku a zahajujeme prvý výstup na Milešovku. Dnes z tejto strany rozhodne nie sme prví, v snehu sa črtá všakovaká bežečká kecka. Bavím sa rozoznávaním modelov a kluskám kúsok pred Alešom. Onedlho obiehame dve dvojky a od spojenia so žltou ďalších pár. Dopíjam posledné glgy toho pôvodného litra a teším sa, že hore dočapnem.

Zvonička.
Oparenské údolí.

Stojíme v rade do chaty. Aleš vyťahuje kupóny na občerstvenie v hodnote dvakrát štyridsať korún a kupóny na čaj. Každý dávame kapustnicu, Aleš k tomu čaj, ja kávu a Miňonky. Voda vraj pomrzla, tak kupujeme pollitrovku a ako ďalej s vodou, to vyriešime neskôr. Popri jedení pokecávame s ďalšou dvojkou a dohadujeme sa, že Alešovi týmto jedlom končí kríza a mne zamrznuté ruky. Do Paškapole zletíme bezproblémovo a podobne tak kráčame necestou na Kletečnú. Dobre bodovaná kontrola za málo roboty. Hore svitlo slnko a nálada šla okamžite spokojnejším smerom. Volá Vanda, ako sa máme. Máme sa dobre. Bola si na Holednej nastúpať kiláč. My stúpame svojich čosi nad tristo na Milešovku z Paškapole s novým kamošom, bíglom z Kletečnej. Riešime, či ideme hneď teraz dať výstup z Milešova, alebo ho vynecháme. Opäť volám Vande, či by nám vedela povedať stav pretekov. Niečo zistila, ale či nám treba túto Milešovku alebo nie, z toho sme stále neboli múdri. Dohodli sme sa, že ho dáme, ale v Milešove nás prepadla nechuť a ja som začal byť trochu skeptický vo veci stihnutia limitu. Dali sme márny pokus v krčme, lebo vodu už naozaj bolo treba, a keď nevyšiel, spýtali sme sa miestnych, ktorí nám bez problémov poskytli kohútik. Polliter rovno do seba, dva pollitre do podprsenky a krok-sun-krok na Milešovský Kloc. Ideme priamo a pridŕžame sa vrstevníc. Dostávam chuť na sladké a teším sa z Jojo gumákov tvaru i chute jahôd. Nechce sa mi žuvať dychčiac, tak chvíľu stojím a obzerám sa naokolo. Milešovka je naozaj krásny kopec. Milešovský zámok je naozaj pekný zámok. Aleš je ďaleko. Zapíjam hubolep a o chvíľu cvakám Trénera. Z Klocu zbiehame príjemnou vyšľapanou cestičkou, neskôr sa meniacou na širočinu. Ruky medzičasom úplne rozmrzli a fotím všetko možné. Senník s päťuholníkovým bokorysom. Aleša. Strom. Sneh. Ďalšia kontrola sa volá Lhota. Cestou hore sa dozvedám, že Dlouhá Lhota je v Čechách jeden z najčastejších názvov obce. Čím dlhšie stúpame, tým viac si myslíme, že i táto Lhota by mala dostať onen prívlastok.

Pod vrcholom Kletečnej.
Milešovka.
Milešovský Kloc.
Medzi Klocom a Lhotou.

Dole pohoda. Dávam ďalšie burrito a dohadujeme sa, že Hradišťany vynecháme, aby sme to stihli. Plánujem teda na mobile trasu z Lipskej hory direkt do Lukova. Zapínam preto dáta, prichádza upozronenie od Olafa, že nám nechytá treker, a z bočného vrecka môjho batohu ho premiestňujeme na vonkajšiu stranu toho Alešovho. Prichádza esemejda od tata, že aké máme číslo a ako sa voláme. Nechce sa mi ťukať, tak volám, ale vraj asi tak o deväť hodín neskôr, ako to bolo aktuálne. Dajaká oneskorenica. Lipská hora je pre Aleša vrcholom programu, básni o nej od rána. Ja si stále neviem spomenúť, čo to bolo zač, i keď sme tade vraj išli na Loučení. Postupne si to vybavujem a pri tom vrcholovom, dosť zľadovatenom výšvihu som si už úplne istý. Hore je krásny výhľad, šero, potreba cesty dole.

Lipská hora.

Navigujem podľa mobilu, lebo v hodinkách mám pôvodnú trasu a nechcem sekať záznam. Navigujem chybne a vraciame sa. Na druhý pokus to vyšlo a veľmi behateľne sa dostávame do Lukova. Ďalšia kontrola na Štěpánovskej hore je nenáročná a Štěpánovská hora ako taká nie je ničím úžasným. Hore má byť kameň. Hore kukáme a kameň nevidíme. Potom sa zjavil za plotom, tiahnucim sa popri vrchole, odfotili sme si ho a spustili sa späť na modrú, zobrať poslednú plánovanú kontrolu, Kostomlatský vrch. Dobrý kopec. Klesáš, klesáš, a si hore. Foto na vrcholovom šutri, niečo do úst, niečím zaliať. Ďalší postup zase nahadzujeme do mobilu, tentokrát kvôli baterke do Alešovho. Pôvodný plán bol ísť odtiaľto ešte na Milešovku, ale nový plán je lákavejší. Po chvíľke dolekopčenia sa pri Bukoviciach napájame na červenú, súladiacu s trasou v hodinách. Klusáme si posledných pätnásť, pokecávame a ujedáme Alešove želé srdiečka. Fotím si Lysec, vytrápime nudné stúpanie z Pytlíkova a klesáme do parku v Tepliciach. Doubravka sa vyníma vpravo, my ešte musíme zobrať kontrolu na hvezdárni. Trasa ma trochu mätie, tak sa pýtame miestneho bežca, kade na to. Stúpanie hore už bolo len milým záverom. Majú tu peknú hvezdáreň. Na konci zbehu obiehame dvojku, prehadzujeme pár slov a pomaličky cupkáme do cieľa na hrad.

Občerstvovačka Štěpánovská hora.
Kostomlatský vrch.
Cieľ.

Toto sa mi páčilo. Formát, ktorý na Slovensku chýba a ktorý by iste bavil. Každý si naloží koľko chce a potom až do cieľa žije v jemnej neistote, či to stihne. Mení, prepočítava a popri tom obzerá krajinu. Nebolo to žiadne veľké pretekanie, išli sme kecavo a na dobrý pocit. Prekvapil ma nedostatok vody, nebyť pomoci v Milešove, mali by sme problém. S absenciou občerstvovačiek sme počítali a niesli sme si toho dostatok. Veľká vďaka Alešovi za prvotriednu spoločnosť, bežalo sa mi s ním naozaj super. A organizátorom za tie nervy a zabezpečenie.

Tak o rok snáď znova. Na neskrátenej verzii.