Vlani to bolo super, tento rok som sa teda na plnú verziu veľmi tešil. Na sústredení koncom novembra som sa teda spýtal Aleša, či ideme. A Aleš že ako asi aj hej, ale že nevie, lebo že Ještěd a že či zregeneruje a že veď viem. Chvíľu sme hútali, potom mi daroval polku Ještědu, ja som ju prijal a on prijal Vokober(g). A bolo. Úvod Plány vyzerali schodne, realizácia bola trochu kostrbatejšia.

Vlani som to vynechal. Čo sú to predsa za podivné preteky. Sám si plánovať trasu? Vo dvojici? A ešte v januári. Stoviek som mal v dvetisíc devätnástom dostatok na to, aby som prežil zimu bez silnejšieho nutkania niečo podniknúť. Teraz je však možností na pretekanie pomenej a človek tuší, že ak si chce okrem sólo výpadov aj jemne zapretekať, musí sa chopiť každej príležitosti. A človek píše Alešovi, či sa jej nechce chopiť tiež.

Povinná jazda konca septembra. Behateľná klasika cez posledné záchvevy leta. Dospievajúce listnáče, nástrahy i krásy z andezitu. Vtáčnik, ktorý pri behu nepôsobí vysoký, ale je, a Tríbeč, ktorý je zas nízky, ale človek si zastúpa. Viac komfortu, viac občerstvenia, viac známych na štartovke, menej dôvodov, prečo neísť. Tento rok potretíkrát. Už na Zázrivskom pobehaní (a v hlavách organizátorov iste i skôr) poletovali chýry o tom, že Ponitrianska sa tento rok kvôli stále horšej situácii možno pridá medzi jej neuskutočnených priateľov a príbuzných.

Vlani vo februári som sa pozeral do svojho kalendára bežeckých pretekov a snažil som sa vyhútať, čím zaplním augustovú dieru. Vyhrala Východniarska stovka, ktorej 129 kilometrov dlhá trasa pôsobila predsalen príjemnejšie než dvestodesaťkiláčová motanica 100MKMK. Vravel som si, že 100MKMK skúsim o rok. A to je tento rok. Vo štvrtok večer som do batoha nasúkal bežecký batoh, spacák, deku a pár ďalších drobností a vybral sa na koncert a pivo.