Vlani to bolo super, tento rok som sa teda na plnú verziu veľmi tešil. Na sústredení koncom novembra som sa teda spýtal Aleša, či ideme. A Aleš že ako asi aj hej, ale že nevie, lebo že Ještěd a že či zregeneruje a že veď viem. Chvíľu sme hútali, potom mi daroval polku Ještědu, ja som ju prijal a on prijal Vokober(g). A bolo.

Úvod⌗

Plány vyzerali schodne, realizácia bola trochu kostrbatejšia. Na Ještěde som si dal po pár hodinách zväčšiť členok a Aleš to za nás oboch musel krútiť sám. Takže pre Aleša podobná situácia ako prapôvodne, lebo som mu skoro vôbec nepomohol, a ja som sa mohol znova učiť chodiť. Lúčili sme sa s tým, že Vokober(g) na 99% vypúšťame.

Lenže v pondelok som zistil, že chodiť ako-tak môžem. Začal som aplikovať veľa ľadu a snahy o krúživý pohyb, v utorok som sa bol pomaly prejsť, v stredu pohopsať na pivo a noha, hoc stále veľká a fialová, sa stále veľmi nemala k tomu sa sťažovať. Dokonca sa jej to snáď páčilo. Tak som obúval tenisky aj po zbytok týždňa, pomaly som špacíroval po Šárke a v sobotu som si urobil výlet do Berouna na 30km turistický pochod. Všetko super, ale stále som sa necítil na stovku. S Alešom sme sa dohodli, že ak to bude mať taký progres ako má, tak Vokober(g) dáme, ale ak sa to zlepšovať nebude, tak nie. A ono sa to nezlepšovalo. V utorok som sa na spoločnom cupe posťažoval Vande a nariadil som si do konca týždňa nebehať. Noha ma teda pri behu do konca týždňa nebolela a tak som v sobotu tesne po piatej sadol na vlak do Teplíc.

Viac k veci⌗

Aleš ma nabral na stanici a spoločne sme si vykráčali na hrad Doubravka, kde má akcia tradične zázemie. Dostali sme GPS tracker a štartové číslo, ktoré vraj neslúži na nič iné než na to, aby sme ho po príchode do cieľa položili sem na ten stôl. Pozdravili sme sa so známymi, prezliekli sme sa a na brífingu o 8:10 sme sa dozvedeli, že

• Na štart, ktorý je na tajnom mieste, nás dovezie autobus.
• Tento rok budú povolené niektoré vlaky.
• Info k priebehu bude tentokrát dostupné aj na webe podujatia, nielen na papieroch.

Znelo to ešte dobrodružnejšie ako pôvodne a tak sme sa natešene zgúľali dole Doubravkou a nasadli sme do autobusu. Nebolo mi jasné, či to info už máme k dispozícii na tom webe, alebo tam bude až po štarte, tak som sa pre istotu mrkol. Na webe pribudla prázdna sekcia s názvom ???, to asi nič. Pre istotu som ešte otvoril GPS tracking a, no aha, tam boli vyznačené kontroly. Tak sme info posunuli susedom v autobuse a začali sme si plánovať trasu. Autobus nás vysadil pri pumpe neďaleko Lounov, dostali sme papiere, overili štim s webom, a kráčajúc na prvú kontrolu sme dolaďovali vlaky (Aleš) a distribuovali si gépéikská vzájomne a do hodiniek (ja). Cez všetky kontroly to vyšlo iba 130km, tak sme sa naladili na všetky a minútku potom zobrali prvú na rozhľadni Stříbrník.

> Prvá časť⌗

Počasie vyzeralo perfektne a nízke Slnko v kombinácii s malými obláčnými trhancami robilo krásne, priam jarné svetlo. Ďalšou kontrolou mal byť Srdov. Na Srdov sa dá ísť okolo Oblíka alebo cez Oblík a keďže Oblík je krásny, smerovali sme na Oblík. Aleš vravel, že to tu pozná a že je jedno, kade pôjdeme, lebo blato je všade. Nemožno to vyvrátiť. Spolu s ďalšími dvojkami sme sa ťažkopádnym vrajbehom dostávali cez fajne lepkavú oráčinu, na trávnatejších úsekoch odľahčovali topánky, volili radšej kríky než pole a pozerali sa na ten Oblík, ktorý bol stále bližšie a bližšie a ktorý svojím suchým, okrovým svahom vravel Poďte, tu vám bude fajn.

Z Oblíka sme sa jemne namrznutou zelenou skotúľali pod Srdov a krátkym výšvihom pokračovali na vrchol. Niektoré tímy tadeto išli dole, niektoré hore. A nikto pritom nešiel nesprávne.

Brník sme vynechali a občas blativou cestou, občas poľom sme sa napojili na asfaltku do Libčevsi. Nasvietené pohľady vľavo na Brník a tri menšie kopčeky striedali neveriacke pohľady na staré postele, kýble a vrecia s odpadom v jarku popri ceste. Tipovali sme, ktorý môže byť ten Kamýk (ďalšia kontrola). Väčšinou som tipoval to, čo bolo priamo pred nami a vzhľadom na to, že asfaltka sa často točila, sa často točili aj moje tipy. Vo Všechlapoch sa Aleš pozrel do mapy a zistil, že som kontrolu omylom klikol na vedľajšiu Lísku, tak nastala rýchla zmena plánu, prekročenie dvoch plôtikov, obídenie silážnej jamy, krátke lepkavé pole a milý, suchý a trávnatý svah. Krátke plánovanie z vrcholu a viacmenej voľným terénom sme sa pomedzi Hradišťko a Lísku prepasírovali do dedinky Řisuty. Pani na lavičke sme neúspešne poprosili o vodu a cez pár sadov, plotov a jedno družstvo sme sa dostali k úpätiu kopčeka Srbsko.

Stúpanie to bolo kratučké a celkom pekné. Od začiatku skalnaté, plné poskrúcanej dúbravy a ako bonus tri prasatá, ktoré sa kvôli nám museli presunúť o dva stromy vedľa. Na fotke v propozíciach bol akýsi posedík, tak sme si dali fotku na posedíku. Po chvíľke bol ale ďalší posedík, tak radšej aj tam. Onedlho tretí, tak sme dali tretiu a radšej sme rýchlo začali zbiehať, nech sa neufotíme.

Zo Srbska to bolo celkom jednoduché - voľne na červenú s po červenej až pod ďalšiu kontrolu na Ostrom. Metre začali ubiehať rýchlo, lebo terén bol náramne behavý a po krátkej kontrole stavu sme zistili, že jediný stíhateľný vlak do časti pri Litoměřiciach nám ide v tak pohodovom čase, že je žiadané ísť čo najviac na pohodu.

Dali sme krátku odbočku na skalnatý Ostrý (sedemstovka, ale stúpania naň je z odbočky na Dřevce máličko) a asfaltkou cez Dřevce a dedinku Skalice sme prišli na odbočku pod Solanskú horu. Cestou sme minuli partiu z Ústí, obabrávajúcu preteky dvojích v šestici(!). Kontrola nebola priamo na Solanskej hore, ale až na vyhliadke Třtín, ale času bolo dosť a ten hrebeňový trailík určite stál za tých pár výškových metrov naviac. Výhľady z Třtínu boli nádherné. Oltařík, Lipská hora, Milešovka a kopa ďalších krtincov. A všetky trochu podobné a všetky vraveli, že dnes ešte bude sranda.

Po ceste na Sutomský vrch sme začali pociťovať nedostatok vody. Obzerali sme sa po krčmách či obchodoch, ale nič také sa neobjavovalo,tak sme v Sutomi využili milého uja na dvore a nechali si doplniť vodu. Chystal sa na bicykel; Verím, že nie na cesťák, ten by si na vtedajšej zle viditeľnej ľadoglazúre asi veľmi neužil.

Po Sutomskom vrchu, ktorý ma príliš nezaujal, nasledoval Ovčín, ktorý ma zaujal fakt pekným priesekom vo fakt hustej kriačine. A pekným výhľadom. Stretli sme sa tam opäť s úsťákmi a každý svojou cestou sme sa pobrali na vlak do Sulejovíc. Päť minút čakania a päť minút jazdy nás dostalo do Lovosíc, kde sme (asi 8 dvojíc) urobili nálet na nádražku, poobedovali čipsy, kolu, nealko pivo, doplnili vodu a vytriasli sme nohy na ďalšiu etapu. Tá v našom prípade začala o pol piatej v Liběšiciach.

> Druhá časť⌗

Hneď ako sme vystúpili ma začalo pekne klepať od zimy. Prvé kroky (Hm, čo sú to pri behu? Sú to kroky? Skoky?) boli teda trochu kŕčovité a bez zbytočného rozmýšľania. Zahriať sa však netrvalo dlho a s malými vypúšťacími prestávkami sme pomerne svižne a ľahko vyhopsali na kontrolu na hrádku Litýš. Pohľady na Sedlo z tejto strany sú naozaj nádherné a bolo mi trošku ľúto, že nemusíme ísť aj tam 🙂. Ostatné dvojky vystupovali o zastávku skôr, lebo je to vraj bližšie, ale stretli sme ich až na zostupe. Zore tmavli a tmavli, až stmavli úplne. Nasadili sme čelovky, plašili srnky a pozorovali posledné jasné siluety Kalichu a Trojhory.

Práve Trojhora bola ďalšou kontrolou. A bola jednou z mála kontrol na trase, kde som už niekedy bol. Klikol som to direkt hrebeňom, ale nakoniec sme zvolili praktickejšiu cestu tam a späť po žltej. Fotka na vrchole a opatrne dole. Výhľady žiadne, ale hĺbku cítiť bolo.

Ďalší postup mi pri plánovaní trasy nebol úplne jasný. Dve podobne dlhé trasy, s podobným prevýškom po podobných cestách. Vybral som teda náhodne tú červenú. Pripomenuli sme si spoločný výlet z minulého leta, kedy nám silno došla voda a kedy nás zachránil milý záhradkár svojou minerálkou. Na samotnú Křížovú horu sme ale išli trošku inak a rozhodne je pravdou, že Křížová hora v zime s vodou je oveľa menší kopec ako Křížová hora v lete bez vody.

Na odbočke na kontrolu na Dlouhom vrchu stretávame ďalšie partie a nechávame si nimi prešľapať cestu k vrcholu. Na vrchole je posed. Za vrcholom zlý poľovník, ktorý šoférujúc džíp kričí na bežcov, že mu plašia zver. 🖕. Chvíľu blúdime v nízkom poraste, potom sa napájame na jasnú zvážnicu a ňou až na žltú značku. Na Hradišti sme s Alešom už spoločne boli dvakrát a tak máme obaja jasnú predstavu o výstupovke. Boli sme tam ale vždy v opačnom smere, takže to dopadá tak, že až po vrcholové plató nespoznávame jediný kameň. Zhora ale zpoznávame Litoměřice a pohľadom sa utvrdzujeme, že do cieľa druhej časti je to naozaj iba kúsoček. Cestou ešte zoberieme kontrolu na Vyhliadke Karla Pouchy. Najprv neúspešne, fotiac sa pri akejsi vysokej kovovej konštrukcii, na ktorú je vstup zakázaný, potom náhodou úspešnejšie, keď si Aleš všimne, že táto konštrukcia sa na to z obrázka v papieroch ponáša asi väčšmi. Na horní nádraží je to pár cupov a tak už onedlho dolievame vodu, kolu a čipsy v dnes už druhej nádražke.

Pôvodný plán počítal s vlakom o 21:44, na stanici ale zisťujeme, že ide aj skorší a že ho stíhame. Dobrovoľne teda skracujeme pauzu a prepravujeme sa do Lovosíc, odkiaľ krátko pred desiatou štartujeme poslednú časť trasy.

> Tretia časť⌗

Začiatok sa dá ísť cez Lovoš. Ale na Lovoši sme boli už veľakrát a aj sa nám už celkom páči nápad nepridávať si výškové metre tam, kde nemusíme. Ideme preto po nudnej hlavnej ceste. Nudnej, ale rýchlej a vo Velemíne sme naozaj čoby dup. Pripomínam Alešovi, že si má dať gél. Aleš si dáva gél a nasadzuje dosť rýchle tempo. Nepindám, ale v duchu si prajem, aby prešiel do kroku. Aleš neprechádza do kroku a neohrozene valí ďalej. Jazyk mám v duchu na zemi, ale poslušne bežím. O chvíľku sme na Milešovke. Dávame kapustnicu, a rôzny kofeín (Aleš kolu, ja kávu). Obsluha je neuveriteľne milá. Asi to čítať nebude, ale díky, obsluha! 🙂

Napapaní zbiehame do Milešova. Nesmeky mám ešte v batohu, ale po en takmerdržkách je mi jasné, že na ďalšiu Milešovku v ktoromkoľvek smere ich odtiaľ vyberiem. Z Milešova dávame ešte tamaspäť na kontrolu na Hlaváči. Celkom milý kopček. A aj je bližšie, ako som si myslel. Na začiatku stúpania ma začína chytať spánok. Dávam gél a okamžite je lepšie. Pod vrcholom stretávame dvojku, ktorá nevie nájsť vrchol. Odporúčame im smer nahor a o chvíľku všetci úspešne nachádzame.

Do Milešova vice versa a z Milešova vlastne tiež. Tam na príjemnom múriku naťahujem železá a chrumkavo dobieham nezastaviteľného Aleša. Začínam cítiť kvôli vlaku krátku predošlú noc a kvôli firemnému bowlingu krátku noc predtým. Navrhujem, aby sme hneď pokračovali do Černčíc. Aleš teda naberá na chate čaj a keď naberie, zbiehame druhýkrát dole. Začiatok výstupu fajn. Potom kráčame. Potom ma začína dosť motať, lebo zaspávam. Potom mi Aleš dáva nejakú ampuľu s gumidžúsom, ktorá ma zobúdza. Potom sa mi púšťa krv z nosa a nechce prestať. Potom sme konečne hore a ja dúfam, že mám najväčšiu krízu za sebou.

Ďalšie dve Milešovky svet začína byť krajší. Paška pole je zo začiatku behavina a potom je to už len kúsok, no a Bílka je už len kúsok už od začiatku. Pred zostupom do Bílky na chate stretávame Olafa, ktorý má od toho momentu plán prakticky identický s tým naším. Načasovali si to s parťákom dokonale presne a do cieľa nakoniec dorazili osem minút pred koncom.

Ale späť z cieľa na trať. Alešove pesimistické predpoklady sa na posledných dvoch Milešovkách neplnili a naproti odhadovanej hodine a trištvrte do a z Paška pole a hodine a štvrť do a z Bílky z toho bolo 1:05 a 0:45. Medzičasom sa mi začalo ísť perfektne. Naposledy na chate sme posedeli trošku dlhšie, naliali sme sa kofčou, dočapli do fľašiek sladký čaj a s príjemnou rezervou sme opäť zbehli do Černčíc, odkiaľ sme mali pokračovať na poslednú kontrolu.

Dole na asfaltke sme stretli parádnu ľadúru, našťastie sme však po malom kúsku odbočili do lesa. Klikol som to dosť nelogicky, tak Aleš na poslednú chvíľu zachraňoval situáciu (naše nohy) a napojil nás na predchodcami už trošku vyšľapanú širokú cestu. Z nej sme omylom uhli príliš skoro a dostali sa tak na dnes už druhý Dlouhý vrch. Kontrolu sme nenašli, lebo tam nebola. Cez kúsok skalnatého hrebienka a malé sedielko sme prehopsali naproti na Střední vrch. Kontrolu sme našli, lebo tam bola. Našli sme tam aj Lenku s Wudym, dnes už snáď postýkrát a po krátkom spoločnom zostupe sme sa zas rozdelili. Na záverečný úsek sme si vybrali červenú značku, nech je to aspoň trošku zaujímavejšie než cesta číslo 8.

Najskôr bolo, lebo v lese úradoval traktor. Potom bolo, lebo to bol celkom pekný chodník. Potom bolo, lebo na asfalte sa ohromne šmýkalo. Potom už moc nebolo, lebo to bolo aj tak dosť po ceste. V Pytlíkove sme sa zo značky odpojili a cez posledné záchvevy blata sme sa prehupli na okraj Teplíc a začali sme stúpať na Doubravku. Nohy už boli zvyknuté na diretissimy, takže nás radšej než po kľukatej panelke viedli nekľukatým pruďákom. A bola brána. A bol cieľ. A štartové číslo sme položili na stôl.

Záver⌗

Zas jedna parádna akcia v Stredohorí. Počasie tentokrát vyšlo nečakane dobre a celú sobotu sme sa opaľovali. V noci sme zas mohli kukať na hviezdy a na vrchol Milešovky, ktorý bol vždy tak strašne ďaleko.

Kontroly neumožňovali veľmi taktizovať. Prvé dve etapy bolo tempo viacmenej určené vlakmi a pretekať sa teoreticky dalo až na etape poslednej. Len tam na to už neboli sily 🙂. Na druhej strane boli ale na krásnych, väčšinou nie veľmi známych krtincoch a výrazne mi rozšírili znalosti.

Zázemie nemalo chybu. Okrem kopy miesta na dospávanie pred pretekmi i po pretekoch bola k dispozícii jedáleň a rege miestnosť. Zregenerovaní po riadne studenej sprche sme dostali do ruky jedálny lístok a o malú chvíľku to, čo sme si vybrali. Úplný luxus.

Členok ani nepípol.

Díky organizátorom, že to robia. A díky Alešovi, že sa na to týždeň pred Marcialongou dal. Dúfam, že o rok znova.