Rudná magistrála

Štreka ako každá iná. Aj tak niečím špeciálna. Tým, ako málo ľudí na nej stretneš, tým, akú má dĺžku. Tých 230 kilometrov v pekných krajoch pre mňa znamenalo po tri roky hlavný bežecký cieľ. Niečo, čo by som chcel absolvovať vkuse. Nemuselo to byť hneď, ale niekedy áno.

Maratón Pohronským Inovcom 2020⌗

Pred štartom kecáme s Timom. Niekto zmieni Rudnú magistrálu a Timo ma s ňou zoznamuje. Dozvedám sa niečo nové a hurá na štart.

Maratón Pohronským Inovcom 2020 + 2 dni⌗

Prekvapí ma spomienka na novú znalosť. Kukám na web a zisťujem viac. Na miestach okolo väčšiny trasy som nikdy nebol. Vravím si, že toto musí ísť zabehnuť vkuse. Bez väčšieho rešpektu na to odvtedy každý druhý deň myslím a po pár dňoch sa rozhodujem, že tento rok to skúsim.

Apríl 2020⌗

Vytasím to na oca a ten ako skúsený behajúci manažér vyťahuje otázky ako Ako sa tam dostaneš? a Ako budeš riešiť jedlo?. Asi sa mu zdá, že odpovede Do Telgártu ide vlak. a Odnesiem si so sebou a v Detve nakúpim. nezodpovedajú vážnosti podniku a tak navrhuje, že pôjde so mnou. Že ma hodí na štart, pokochá sa po trase, lebo tam tiež ešte nebol, a domov môžeme ísť zas spolu. Ponuka znie tak, že sa nedá odmietnuť. Postupne sa na výlet pridávajú aj Bruno a Andrej, Brunova dodávka a z celého toho môjho sólo výletu sa stáva spoločenská akcia. Teším sa, takto to predsa bude malina.

30. máj 2020⌗

Bruno nás naberá pri betónoch a vyrážame smer Priekopa. V Priekope nasadá Andrej a jeho bicykel a cez pauzu na Šturci a pivo v Tisovci mierime do Muránskej Zdychavy. Prichádzame už za tmy. Chvíľku hľadáme pľac na stan a zaparkovanie. Chvíľku parkujeme a staviame stan. Zalíhame. Budík zvoní o tretej. Otočka doprava, otočka doľava, doliať vodu do koťoga, v ktorom už je pripravená namletá káva. Uvariť kávu priamo v stane a zapíjať ňou makovník. O štvrtej štart za plnej účasti. Vyráža so mnou aj oco.

Od štartu sa mi hrozne chce bežať a znervózňuje ma, že oco ide pomaly. Prechádzame vysokou trávou, výraznejšou i menej výraznou cestou a napájame sa na široké zvážnice. Od Faltenovho sedla atmosféru letného sparného rána dotvárajú popadané suché smrečiny a nepopadané smerovníky z dôb dávno minulých. Pred sedlom Harová sa odpájam, naberám vodu v studničke, dobieham na Stolicu a štartujem svoj prvý pokus.

Batoh váži asi sto kíl, mám tam 14 burrít, lebo som tvrdohlavý a rozhodol som sa, že i keď mám okolo seba kopu ľudí, chcem to ísť bez jedálnej a pitnej podpory. Zo začiatku som z trasy sklamaný, od Studne na Muránskej Planine sa dojem ale mení a začínam si to užívať. Odbočka s výkričníkom, ktorú poznám z reportu od Majky Štrbovej, preliezky chvíľu potom. Od Zbojsk so mnou beží oco, ktorému premotivovne utekám kúsok za Chlipavicou. Užívam si nádherný les v okolí Klenovského Vepra, lúky okolo Zákľuk a v stúpaní na Zákľuky pokecávam s Andrejom, ktorý ma zrovna dobehol. Vraví, že na 90. kilometer vyzerám dobre. Začínam sa ale trápiť. Až na Tri vody to ide už o niečo ťažšie a v stúpaní na Chatu pod Hrbom sa rozhodujem, že si ľahnem a pospím pár minút. Zaspávam, budím sa na budík, vstávam, neudržím balanc a naťahujem si niečo za kolenom. Bolí ma to, kráčam na Poľanu a tam balím. Úsek od Chaty pod Hrbom na Poľanu si pamätám ako nekonečný, ale nádherný.

21. máj 2021⌗

Napriek skrátenému formátu minulého roka sa z nejakého dôvodu Brunovi a ocovi chce ísť na Rudnú aj tento rok. Teším sa a poučený minulým rokom cielim rovno na akciu s plným supportom. Pridávajú sa aj Vanda, Jožo a Andrej Paulen a poobede vyrážame, opäť od betónov. Cestou Bruno vraví, že zo sedla Javorinka to bude na Stolicu jednoduchšie než zo Zdychavy, a ja sa rád nechávam presvedčiť. Parkujeme v Sedle, staviame stany, opekáme, popíjame radler. Okolo pol piatej vstávam a smerom na Stolicu štartujem pred pol šiestou.

Z tejto strany je to skutočne pohodlné. Nachávam sa niesť tempom, aké mi je príjemné a nebrzdím sa. Od Stolice mi miesta ubiehajú rýchlejšie než vlani. Na Javorinke je prvá občerstvovačka, zobem makovník a hneď pokračujem. Všetko ide rýchlejšie a jednoduchšie, možno kvôli tomu ľahšiemu báglu. Na Tri kopce to ide bez trápenia a na Zbojskách ma čaká vifonka. Pokračuje so mnou Andrej. Vo dvojici sa ide super, ale na Tlstý Javor dobieham už slušne načatý. Parťáci mi nachystali ďalšiu vifonku, ktorá vtedy padla mimoriadne dobre. Andrej pokračuje aj ďalej a žasneme nad stromami medzi Obrubovancom a Zákľukami. Cítim, že mi chýba soľ. Zvláštny pocit, telo si ju naozaj veľmi intenzívne pýta. Pred Hrončekom už čúram každých 15 minút. Vravím si, že super, že telo funguje a vylučuje, zo skúsenosti pri dlhších trasách je to skôr vzácnosť.

Na Troch vodách Andrej končí, má niečo s kolenom. Mala sa tu ku mne pridať Vanda, ale asi je tu zákaz a nedostali sa sem autom. Nič sa nedá robiť, idem sám. Nálada klesá a začínam sa cítiť slabo. Pred prístreškom cestou na Chatu pod Hrbom sa otáčam a - aha, Vandulienka. Nálada stúpla o nezanedbateľný kus a po Chatu pod Hrbom je to veselé. V pruďáku na Hrb prichádza úplná stena a mám pocit, že ak nezjem niečo slané, neurobím už ani krok. Na Hrbe Vanda vyťahuje čipsy, ktoré mi ale dole krkom vôbec nejdú a je mi po nich snáď ešte horšie. Trápim sa. Vanda je zlatíčko a posúva ma vpred milým slovom. Pred vrcholom Poľany sa mi začína svet zahmlievať a brní mi celé telo. Pridávajú sa kŕče do úst a hrudníka, neviem sa ovládať, neviem dobre rozprávať. Vanda ma podopiera a volá ostatným, že to tento rok nebude o nič ďalej než v dvetisíc dvadsiatom. Slaná polievka ma vytrháva z núdze, ale na pokračovanie sa necítim. Podruhýkrát odchádzame z polovice trasy a žartujeme, že budúci rok to treba ísť v opačnom smere, aby sme videli aj niečo nové.

September 2021⌗

Paľo Porubčan prebieha Rudnú magistrálu sólo a v perfektnom čase 38 hodín a 54 minút. Obdivujem jeho výkon a vidím, že sa to vkuse zabehnúť naozaj dá.

November 2021, Jetřichovice⌗

Na TJ Magla sústredku u Honzu na chalupe sa bavíme, aké má kto plány na ďalšiu sezónu. Ja mimo iného vyťahujem Rudnú, lebo Rudná je predsa každý rok. Aleš s Floydom navrhujú, že by šli tiež. Že tam ešte neboli, že Floyd by rád niečo pofotil, že mi pomôžu a urobíme si výlet. Som rád, že nemusím opäť sklamať pôvodnú partiu a súhlasím.

5. máj 2022⌗

Aleš ma vyzdvihuje vo štvrtok o jedenástej v Prahe. Od kamaráta splašil oktávku a cesta bude príjemná. Floyda naberáme na Zličíne, nakladáme ho aj s nákupom a výlet môže začať. Aleš vyťahuje SigFox tracker, vraj vyskúšame, či to zafunguje. Klasická cesta na výlet. Nálada super, zastavujeme tam v tom mekáči, tam na tej pumpe, tu a tam stratíme cestu a tu a tam ju nájdeme. Po nekonečných rovinách od Bratislavy po Štúrovo sa vynára Zobor, Žibrica, Gýmeš, postupne Tríbeč, Ostrá Lúka, Nízke Tatry, búrka. Aha, búrka. Tento rok prvá. Blesky pomaly šlahajú v opare a niečo nám nervózne klope na auto. Aleš navrhuje, že to prečkáme radšej v krčme než na Javorinke, tak bočíme, zdravíme, sadáme a dávame kapustnicu, malé pivo a plánovanie. Do átrojkových máp kreslíme bodíky, vzdialenosti, dohadujeme možné miesta zastávok a chlopi si rozdeľujú úseky, ktoré so mnou pobežia. Pivo dopité, kapustnica (volali ju nejako inak) zjedená, valíme na Javorinku. Všade je mokro, tak sa ulakomíme na prístrešok v lese, v ňom rozkladáme stan a pokecávajúc zaspávame.

Budík zvoní o štvrtej. Chalani vstávajú so mnou, dávame kávu a raňajkujem palacinky. Lebo čím dlhší beh ťa čaká, tým viac treba experimentovať s raňajkami. Nie je na čo čakať, súkam sa do úboru, malý tľap s chalanmi na štarte a hurá smer Stolica. Scenár z otrepaného vtipu sa naplnil. Široká štrkovka ubieha pohodlne a aj keď by chuť bola, brzdím sa a bežím opatrne. Pri posede pred chatou Janka sa po lúke premáva niekoľko laní a jeleňov a s miernym oparom a východom Slnka to robí strašne pekný pocit. Na Stolicu idem na istotu po červenej. Pri prameni malá zastávka na pitie, kúsok pekného trailu na vrchol a som pri kríži. Nebolo jasné, či bude sneh alebo nie a už poznám odpoveď. Na samotnom vrchole je jeden malý fliačik snehu s troma medvedími stopami, asi si bol umyť laby. Dotýkam sa smerovníka, akože štart samotnej Rudnej, ťukám do hodiniek, akože poďme si to zmerať, a po svojich vlastných stopách sa vydávam v opačnom smere.

Na Javorinke už po nás nie je ani stopy, pokračujem do Muránskej Huty, kde máme dohodnutú prvú občerstvovačku. Krásna dedinka. Asfaltový zbeh tradične nezáživný, ale aspoň krátky. Na autobuske už ma čaká Aleš s tanierom cestovín. S chuťou to do seba tlačím, zajedám ešte nejakým chlebom, a pijúc kolu vysvetľujem Alešovi, že káva musí byť na každej zastávke 🙂. Vyrážame spoločne na ďalších 30 kilákov. Za Veľkou lúkou nás čaká pán fotograf a tak sa tvárime veselo a sviežo. Vlastne sme veselí a svieži naozaj boli. Dlhá a milá asfaltka, stúpanie na Maretkinú a postupná zmena povrchu na hlinu a ihličie. Ubieha to fakt rýchlo. Na Studni na Muránskej Planine tankujeme. Nevynechávame vyhliadku na Kľaku, prieskum útulní pod ním, fotky všetkej tej krásy naokolo. Dostávam pokyn jesť a chleba do ruky, tak jem. Dostávam pokyn spomaliť, tak spomaľujem. Neuveriteľný support. Jediné, čo musím robiť, je klásť nohu pred nohu.

Pred Burdou sa trochu ponamáčame a za ňou zapíname turistický mód a kráčame na Tri kopce. Výživný stupák, ktorý mi ale tento rok nezvyčajne chutí. Začína mrholiť a na Zbojská sa dostávame pod príjemnou chladivou spŕškou. Floyd popri šibrinkovaní dlhým objektívom stíha zohriať lasagne a navariť kávu. Riadne mi chutia. Vybieha so mnou spraviť ešte pár fotiek v okolí rozhľadne a lúčime sa. Užívam si samotu v daždivom lese. Užívam si mokré tenisky na Klenovských blatách. Junáka pred vrcholom zdravím tretíkrát v živote a začínam si priať, aby už prestalo pršať. Je mi zima. Na vrchole je partia dôchodcov, ktorí mi ponúkajú štamprľu. Pozdravím, ale nemám chuť vôbec na nikoho a tak bez reakcie odbieham ďalej. Kľukatá cestička pomedzi popadané staré stromy. Lúky, lesy, lúky. V studničke pred Uhliarkou naberám vodu. Na Uhliarke sledujem útek malého stáda oviec pred líškou, jedno zabudnuté jahňa a zasahujem do prírodných procesov. Na Tlstom Javore v prístrešku ma čakajú chlopi. Varia zeleninový vývar. Nie bujón, oni naozaj nakúpili zeleninu a varia zeleninový vývar. Je dokonalý. Slaný. Tekutý. K nemu veľa chleba. Úplný raj. Sedím pomerne dlho, ďalší úsek nebude zadarmo. Vybiehame spoločne s Alešom. Floyda sme poslali smerom na Zákľuky skôr, reku, tam sa bude jeho fotooku páčiť.

Aleš sa cestou ide mrknúť do salaša na Obrubovanci. Preslnené, zvlnené lúky. Prianie o počasí sa mi splnilo. Na tie stromy na Zákľukách sa neviem vynadívať. Nikde inde som také pekné stromy nevidel. Pestré, vysoké aj široké, občas na svoj druh až neuveriteľne tvarované. Zákľuky. Zbeh na Hronček. Pindám Alešovi na ten nelogický asfaltový zobák a Aleš mi vysvetľuje, že sa to dá brať aj ako lacné kilometre. A má pravdu. V stúpaní smerom na Tri vody striedame beh a krok, je veselo a zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že tento rok by to mohlo ísť aspoň o kúsok ďalej ako na Poľanu. Nekonečný asfalt od Troch vôd ubieha rýchlo a o malú chvíľu posedávame pri smerovníku pri chate pod Hrbom a užívame si slnko. Hrb ubieha taktiež ako nič, dokonca hore nevynechávame ani vyhliadku. Nikam sa neponáhľame a predsa postupujeme rýchlo. Po minulé roky som tu bol nacimprcampr, teraz sa viem kochať tým čo som vtedy nebol stihol. Pod Veprom Aleš ide po vodu a ja sa zabávam sedením na lúke a pučením kliešťov. Na Poľane je ešte zobár fliačikov snehu, tak sa cítime trochu horsky a pred vrcholom rozoberáme, ako je možné, že také vysoké smreky rastú tak vysoko nad morom. Na hoteli pod Poľanou mi Floyd chystá cestoviny a koláč a ja som šťastný nielen z jedla a počasia, ale aj z toho, že tento rok sa dostanem za Poľanu.

Zbeh do Detvy je dlhý. Čakal som asfalt a ono to začína príjemným mäkkučkým trailom, nádhera. Vyťahujem čelovku zrovna tam, kde cesta ide tesne ponad skaly na Kaľamárke, spomínam na tých pár ráz, čo som sa bol štverať na andezit, zakopávam, letím a zachytávam sa o strom. Keby tam nebol, letím hlbšie. Dohováram si, že musím byť opatrnejší a na celý incident rýchlo zabúdam. V Detve zbeh naozaj začne byť asfaltový a odtiaľ až ku chalanom na železničnej stanici je to pomerne nepríjemné, tvrdé, a korenené nemalým počtom piatkujúcich detvanov. Na stanici dostávam chuť na sladké, tak do seba lejem veľa sladkého. Začína mi byť zima, tak rýchlo vyrážam a Floyd vyráža so mnou. Je neuveriteľne príjemné mať so sebou spolubežca. Aleš ma vždy rozptyľoval svojimi nekonečnými rečami, Floyd zas upokojoval mĺkvym behom a dával priestor na vnímanie všetkého toho naokolo s príjemným pocitom, že je tam niekto so mnou. Sme v úseku, ktorého som sa trochu bál, lebo všetky reporty z Rudnej magistrály o ňom hovorili ako o orientačne náročnom či nezmyselne značenom. Ak by som sa mal orientovať iba podľa značiek, asi by som nepotriafal. S navigáciou v hodinkách je to ale úplná pohoda a nebolo tam asi ani jedno miesto, kde by sme mali problém. Značka občas ide bez výraznejšieho chodníka, ale v takých miestach sú značky doslova na každom druhom strome a v porovnaní s niektorými úsekmi na Olafovych stovkách to je úplná prechádzka 🙂.

Aleš nás má čakať niekde na ceste pred Starou Hutou. Čaká nás o trošku skôr a hlási, že to je už len kúsok. Srandista. Ťažké dva kilometre. Na občerstvovačke mám pripravenú vifonku a hodinky ukazujú 140 kilometrov. To znamená, že už len dvojciferné číslo. Ďalší malý checkpoint na ceste do Moraviec. Floyd so mnou pokračuje aj ďalej a cez pár mokrých lúk a pekných bukových lesov sa dostávame do zadnej časti Zaježovej, kde nás opäť čaká Aleš s kávou a koláčom. Začínam mať dosť, tak sa na chvíľku zvalím na karimatku a ležím dlhé dve minúty, pokým ma začne klepať. Čas vyraziť. Floyd pokračuje. Nekonečný zbeh do Sásy spestrujem nekonečne hnusným gélom, ktorý ma zo spánkovej krízy vytrháva viac svojou strašnou chuťou než svojím výživovým prínosom. V Sáse to počas hlbokej noci žije a na uliciach nie sme sami. Stúpame po lúke k značke popod vedenie 1,5km. Ideme po mokrej vysokej tráve popod vedenie a nie sme hepy z mokrých topánok. Mokré topánky nám prestávajú vadiť o pár metrov ďalej, kde sa popod vedenie ide cez pichľavé kríky, do ktorých kraťasy nie sú veľmi vhodným oblečením. Strašný úsek. Ale strašne zážitkový 🙂.

Do Babinej zbiehame bludiskom z bezprúdych elektrických ohradníkov, ignorujúc štekajúcich strážnikov. Aleš nás čaká na námestíčku s prístreškami. Lasagne sú už zohriate, suché ponožky, spacák a karimatka nachystané. Líham do spacáku, opäť sa minútu snažím neúspešne zaspať, tlačím lasagne (už tak hladko nejdú) a keďže chodidlá už pália, prezúvam ponožky. Aleš so mnou vybieha do Štiavnice. Začíname dlhým miernym kopčekom. Je mierny. Ale dlhý. Beží sa ťažšie, mám chuť spať. Náhle dostávam hlad a postrádajúc akúkoľvek zodpovednosť za to, či budem mať čo jesť, si pýtam jedlo od Aleša. Nevzal, lebo som predsa jedol a do Štiavnice je to kúsok. Alešov organizačný talent ale zaúradoval, Floyd opustil teplý spacák, naštartoval auto a jedlo nám jednoducho doviezol. Nuž, taký ja som mal support.

Od vrcholu dlhého mierneho kopčeka sa cesta všemožne vertikálne vlnila. Do cesty nám spadol menší polom, agresívny pes a silážna jama. Pri silážnej jame prestávam mať kontrolu nad svojím bdením a nič na svete si neprajem viac než na pár minút zaspať. Tendencie neustále si sadať pán tréner neustále rušil, nalial do mňa gél, asfaltový zbeh do Studenca popri brechajúcom družstve, pekný trailík, ale nič veľmi nepomáhalo a veľmi k svetu som sa nemal. Sadol som na zvalený strom, Aleš vedľa mňa, oprel som sa oňho a vzápätí zas odoprel, lebo mi to príliš krútilo krk. Pokus číslo dva: Lakte na kolená, hlava do dlaní. Hurá. Asi na 5 sekúnd som zalomil. V tom momente úplný precit, nohy ľahké, spánková kríza preč, a upaľovali sme to pekným chodníčkom čo to dá, len aby sme tú šancu využili do posledného dúška. Začalo svitať. V celkom slušnom tempe sme dobehli až do Štiavnice a potom ešte kúsok k autu pod Trotuárom. Chlopi sa vyvalili na námestíčku pri lavičke, ja som si sadol do auta, nastavil budík na o hodinu a na chvíľku som zaspal. Ešte chvíľka sedenia, pozviechať sa, a hurá na posledných šesťdesiat. Opäť spolu s Alešom.

Po krátkej mestskej exkurzii sme sa napojili na príjemné rovinaté kľukatiny. Klinger, Bane. Jeden pes. Druhý pes. Druhý pes sa volal Lapaj a vzhľadom na jeho strašidelné meno sme s radosťou strnulo počkali, kým si ho pán príde lapiť. Na lúkach pred Richňavským tajchom sa ukazovali nesmierne pekné svetlohry a nálada opäť stúpla na niekoľkohodinové maximum. Ešte pár afaltových klesavých kilometrov a na odbočke na Vysokú sa stretávame s vysmiatym fotografom. Ďalšia porcia cestovín a ďalšia káva. Telom sa cítim už dosť porozbíjaný, ale fakt, že do cieľa zostáva už iba makarón, robí mysli dobre. Vybiehame s Floydom. Ukrajujeme z tých dvesto výškových metrov na tomto úseku a nie a nie ich odkrojiť celé. Vysoká je zaliata slnkom, je teplo a milo. Zem je vlhká a les vonia. Hodinky ukazujú 200km. Prýkrát. Veľmi ma pália chodidlá. Na sedle Lachtriská sadám ku stolíku a chvíľku pofňukávam. Veľmi ma pália chodidlá. Nasleduje obchádzka ohrady a široká lesná cesta, ktorá sa pár kiláčov nezmení. Sadám si a vyzúvam topánky. A ponožky. Chladím si kopytá v orosenej tráve a nepoznám nič príjemnejšie. Obúvam ponožky. A topánky. Bežím sto metrov. Veľmi ma pália chodidlá. S touto myšienkou, nevediac sa jej nijakým spôsobom zbaviť, zbieham sledujúc Päťove pety až do Rudna nad Hronom. Aleš! Vanda! Vandulienka mala cez týždeň veľa povinností, tak sa celej akcie zúčastniť nemohla, ale aj tak v piatok poobede sadla v Prahe na vlak, prespala v Bratislave, a v sobotu pokračovala do Rudna len preto, aby si mohla zabehnúť (alebo skôr zakráčať) pár kilometrov s niečím uboleným, nemastným a neslaným.

Vyzúvam topánky a ľahám na karimatku. Aleš opäť uvaril vývar. Sypem doň kopu soli a zajedám kopu chleba. Nemám chuť na žiadne jedlo, ale vždy, keď si dám ďalšie sústo, chutí mi. Vanda sa šla medzičasom spýtať záhradkujúcich domácich, či nemajú púder. Pán domáci volá susede, či nemá púder. Ja si ležím na karimatke, chlípem slaný vývar, a celé Rudno nad Hronom mi zháňa púder.

Nepodarilo sa. Vybieham s Floydom na krátky, ale výživný asfaltový úsek po slniečku. Dlhé triko vymieňam prvýkrát od štartu za krátke. V Brehoch pri ceste stoja Aleš s Vandou a kývajú na nás balením detského zásypu. Nechávam si zasypať chodidlá, ale keďže sa mi nechce už na nič čakať, hneď zas obúvam topánky a valíme ďalej. Hrá obecný rozhlas a je veselo. Cesta do Novej Bane je trochu popodmostná štrikovačka, ale po chvíľke úspešne triafame ten správny chodník a ja si spomínam na momenty zo začiatku tohoto textu. V asfaltovom stúpaní sa začína ozývať koleno a mám pocit, že tých posledných dvadsať naozaj nedám. Hlave je pritom ale jasné, že aj keby som tu mal byť do utorka, tak ich dať chcem. Vanda s Alešom čakajú tam, odkiaľ sa už dá pokračovať iba po svojich, piknikujú na lavičke a celý ten obraz pôsobí náramne letne. Sadám na lavičku, vyzúvam ponožky a ako poslednú z možností na záchranu chodidiel skúšam topánky naboso. Aleš mi so slovami byl bys blbej, jestli by sis je nevzal mi strká do ruky paličky. Na cestu mi pokladá pred zobák akúsi minerálnu enervit tabletku, ktorú chrúmem a s chlopákmi sa v tichosti lúčim. Pár metrov si zvykám na paličky. Výškový rozdiel medzi mnou a Alešom nie je najmenší a tak mám furt akýsi zhrbený pocit. Nohy bez ponožiek robia divy a namiesto toho, aby to pomohlo, to robí len zle. Dobieha ma Vanda a napriek mojej nálade celkom príjemne pokecávame. Hej, aj tadeto šiel tuším Maratón. Na Bukovine už mi je naozaj boľavo. Koleno, chodidlá, malíček na pravej nohe, ktorý si už dlho prišľapávam ostatnými prstami. Je to síce len bolesť, ale už sa mi ťažko myslí na niečo iné. Po prudkom stúpaní z Bukoviny Vandulienka tasí nápad, či si ten malíček nechcem niečím omotať. Bufiek mám dosť, Vanda nachádza ostrý šutrakus a polorezaním polotrhaním vyrábame kus tkaniny tak akurát malý na to, aby nebol na príťaž a akurát veľký na to, aby pomohol. Balím doň malíček a tento problém je na dnes vyriešený.

Palice desaťkrát odovzdávam mojej milej, lebo mi to s nimi jednoducho nejde, a desaťkrát si ich od nej beriem, lebo neviem uveriť tomu, že by nepomohli. Nakoniec ich jej odovzdávam aj jedenástykrát. Na Inovci sme doposiaľ neboli. Teda na vrchole nie. Sediac na vyhliadke konzumujem buchtu a viem, že už je to iba zbeh. Strašidelný zbeh, neviem si to s tým kolenom moc dobre predstaviť. Vande ordinujem, že chcem byť v cieli do 15:55, aby sa čas na samotnej Rudnej magistrále zmestil pod 34 hodín, a sám moc neverím tomu, že to stihneme. Zo začiatku zbehu to tlačím cez bolesť, potom aj cez slzy, potom to už nedám vôbec a iba krívam. Vanda je úžasnou oporou a jej milé slová mi robia veľmi dobre. Mám pocit, že sa rozsypem, ale hlava sa stále drží v celkom pozitívnej nálade. Pred Žitavanmi nás čakajú chalani, nalievajú mi kolu a iné sladké žbrndy, a po krátkej pauze vyrážame s milou špačírtempom do cieľa.

Po dvoch kiláčoch kroku to skúšam rozbehnúť. Riadne to bolí, ale dá sa to vydržať. Počítam, že ak udržíme päť a pol na kiláč, do 15:55 sme pri smerovníku. Nastavujem pacerku a zatínam zuby. Slnko páli. Zlaté Moravce.

Dobiehame 15:53. Mám radosť, že sme v cieli. Mám skoro úplne prázdnu hlavu. Striedajú sa v nej iba občasné upokojujúce myšlienky na to, že ďalej už to po tejto trase nejde a intenzívne myšlienky na to, že to, čo predviedli Aleš, Floyd a Vanda, je najlepší výkon podporného tímu v histórii. Popri samotnom robení občerstvovačiek, varení polievok, cestovín a príprave všakovakých iných jedál a zázemných potrebností, so mnou Aleš nabehal 110 kilometrov. Floyd 60 a ďalších kopu pomimo toho, pri fotení. Vandulienka sa kvôli mne trepala cez pol Česka a pol Slovenska a odtrpela si so mnou celý ten najboľavejší posledný úsek. Nedokážem si predstaviť lepšiu podporu.

6. máj 2022 15:53 až 7. máj 2022 večer⌗

Od smerovníka pokračujeme rovno na pivo a obed. Bookujeme ubytko v Poľnom Kesove a premiestňujeme sa. Polihávame, vymieňame si dojmy (ja trochu pasívnejšie a menej vnímajúc) a zaspávame. Ráno rozprávkové raňajky na preslnenej záhrade, borci vybiehajú a ja sa idem prejsť. Cestou do Prahy sa zastavujeme ešte v Trnave na krátku promenádu centrom a po krátkej ceste vystupujeme v tom našom veľkomeste.

Záver⌗

V prvom rade chcem poďakovať všetkým, ktorí mi v splnení si tohoto sníka pomohli. Konkrétne a hlavne ocovi Peťovi, Brunovi, Jožovi, Andrejovi, ďalšiemu Andrejovi, Vandulienke, Alešovi a Floydovi. Netuším, či by som to niekedy dal bez vás a ak by aj áno, rozhodne by som si to tak neužil.

V druhom rade chcem vyjadriť obdiv Paľovi a všetkým, ktorí sa do toho pustili sólo. Hlavne po psychickej stránke je to úplne iný výkon. Klobúk dole.

V treťom rade chcem odporučiť Alešovi, aby sa neoné a šiel to zabehnúť rýchlejšie. Som presvedčený, že pod 30 hodín to dá ako malinu. A odporúčanie platí nielen pre Aleša. Myslím si, že pre svoju behateľnosť, zaujímavú dĺžku a krásu má tá trasa potenciál stať sa malým cielikom nemála ďalších bežcov.