Ponitrianska stovka 2020

Povinná jazda konca septembra. Behateľná klasika cez posledné záchvevy leta. Dospievajúce listnáče, nástrahy i krásy z andezitu. Vtáčnik, ktorý pri behu nepôsobí vysoký, ale je, a Tríbeč, ktorý je zas nízky, ale človek si zastúpa. Viac komfortu, viac občerstvenia, viac známych na štartovke, menej dôvodov, prečo neísť. Tento rok potretíkrát.


Už na Zázrivskom pobehaní (a v hlavách organizátorov iste i skôr) poletovali chýry o tom, že Ponitrianska sa tento rok kvôli stále horšej situácii možno pridá medzi jej neuskutočnených priateľov a príbuzných. Prihlásený som bol odnepamäti, vlani nám Rado za bedňu umožnil ísť sa znovu trápiť zadarmo. Chýry ostali chýrmi a trochu odvahy a risku sa postaralo o opäť sa opakujúce ranné sobotné pokecávanie skupiny farebných postavičiek na nekostolnej strane handlovského námestia. Do Handlovej som tentokrát pricestoval až v sobotu ráno s našimi a vyhol sa tak klasickým telocvičňovým nástrahám. Ďaleko za zónou dosahu pána s copíkom som si namiesto dvoch pív mohol pred štartom, bez príznakov opojenia iného než predštartovného, dať pre spríjemnenie podvečera dva deci burčiaku a o trištvrte na osem zavrieť oči a zalomiť. Uvažujúc, že budík zvonil o tretej, je vyše sedem hodín spánku skutočne netradičnou hodnotou. Po raňajkách sme v aute uzobávajúc osie hniezda prepínali od stanice k stanici a hľadali všeobecnú zhodu, ktorú sme napokon našli pri neškodných hitoch na frekvencii rozhlasu jednotky, kde sme sa chvíľu po piatej vraj mohli tešiť na reprízu relácie Pichli vidly.

Popri našom príchode sa prezentácia iba lenivo rozbiehala, bola celá zarúškovaná a Peťo s pumpovacím rozprašovačom, plným otravy na covid, umocňoval presvedčenie, že dnes to s tou hygienou myslia vážnejšie, než kedykoľvek predtým. Nečudo, platnosť nových obmedzení začínala v takom tesnom predstihu pred štartom, že snáď ani samotní hygienici nevedeli, čo sa môže a čo nie. Jednou z tých menej príjemných noviniek bol štart v maskách až po koniec Handlovej. Všetko zlé je však na niečo dobré a usoplené tváre znepríjemňovali prípadné napálenie úvodného asfaltového briežku v tempe nevhodnom pre trojkombináciu my, bežní smrteľníci - stokilometrová trasa - tri minúty po štarte. Hneď ako sa asfalt zmenil na štrkovku a brzdy klesli do batohov, zapol Roman Ficek turbomotor a začal sa vzďaľovať. Nechcel som si nechať ujsť šancu pozrieť sa, ako behá poľský eliťák a niečo sa priučiť, tak som za to po pár sekundách vzal tiež a potešil sa, že Majo to vidí podobne. Balík sa rýchlo potrhal a onedlho sme šľapali v trojici. Krátke zvítanie, dlhé výdychy i nádychy. Roman valil ako píla, dobre sa na to pozeralo. Začal som cítiť, že raňajky dávno vytrávili a začal som si budovať taktiku ako zostať v kine, no nezostať hladný. Dole kopcom som nemal šancu, ale na rovinkách a hore sa uskočiť dalo pomerne bezbolestne a kým som za sebou začul funenie, dva či tri hryzy burrita som spracovať dokázal. Toto som aplikoval až po Jarabú skalu, kde som si dal za cieľ mať šestinu z toho kila a pol jedla premiestnenú z batohu do tráviacej sústavy. Ten úsek mi zatiaľ každý rok uletel. Široká a upravená zvážnica, popadané obaly bukvíc, z času na čas lúčny trail, kde treba dávať pozor na v tráve poskrývané šutráky. Z iného času na iný čas mäkký chodník, vystlaný dávno opadnutým a vekom spracovaným listnatým prachom. Na Jarabej skale som dočapoval obe pollitrovky, vypil pohár jonťáku, odporučil jeho zriedenie a spoločne s Romanom sme začali to podivné stúpanie-nestúpanie na Vtáčnik.

Konverzácia bola pomerne komplikovaná. Lámanou slovenskopoľštinou sme stavali základy, na detaily som sa snažil používať angličtinu, no bez väčšieho úspechu. V Tatrách sme boli ako doma a vďaka ich inter-eská-péel nomenklatúre sme sa vedeli triafať jeden druhému do známych chodníkov. Mimo Tatier sme končili na rozhovore typu How old are you? či This trail is nice. Nad Vtáčnikom poletoval vrtuľník, čo dávalo odpoveď na otázku, či to Oliver stihol. Vynoril sa pri kríži, čau, čau a čau čau. Romanov zbeh vyklepal nohy do poslednej bunky, večne som váhal, či ho nenechať ísť si svoje a túto pokročilú lekciu behu neodložiť až na dobu po absolvovaní základného vzdelania. Ukázala sa rovinka a to znamenalo dva hryzy. Odbehol som si, vychutnával som si poživeň (vtedy ešte berúc ohľad na to, že paradajková omáčka farbí xicht i batoh), a namiesto fučania som za sebou začul zrevanie od bolesti. Vrátil som sa zachraňovať parťáka s vyvrtnutým členkom, ale vraj šlo o akýsi únavový problém so šľachou, ktorá ho bolí od začiatku preteku a celý race je like aaaargh. Na moment sme sa ešte pristavili pri názve tej šľachy, z čoho som pochopil iba to, že je v chodidle. Roman výraznejšie spomalil a až po Veľké Pole som šiel sám, s mierne smutným pocitom, že som prepálil, že asi čoskoro začne prichádzať jemná depresia z jemnej únavy, radosť sa stratí, začnú kŕče, bolesť hlavy, brucha, lakťa, líca, oka. Uzrúc Slava ale blbé pocity poodchádzali a opäť prišli, keď môj milý ocino kvalifikovane zhodnotil, že prepaľujem. Bolo veselo, jedla plné tácky a - paráda! - termoska s nápisom káva. Tá ešte nebola pripravená, tak som postupoval podľa dobre naštudovaného recepisu na frappé, nechal si do pohárika nasypať zo dve lyžky, odstúpil sa na miesto s malým ovplyvnením kvapkajúcou kávou a prehrkal to. Odchod, jedla je v batohu ešte dosť, treba zjesť najprv to.

Hneď po odchode z oázy som si tľapol s Romanom, vyššie s Tomášom a tesne potom i s Majom. Majo vravel niečo v zmysle dotoho, ja tiež, a bavil som sa približnými výpočtami miesta, kde ma dobehne. Tieto lúky som po minulé roky kráčal, teraz bol svah miernejší a dal sa behať. Tajná kontrola nikde, prudká odbočka cez lúku tam, kde vždy. Za ňou Jogošíci s Dávidom rozdávali úsmevy, nekontrolovali, a Janko držal akúsi rúru. V tom prepínaní očami medzi nimi troma, rozostavanými po oboch stranách polňáčky, som na identifikáciu tej veci nemal dostatok evidencie. Na krátky asfaltový úsek po hlavnej ceste mám najintenzívnejšie spomienky z roku 2018. Vo vláčiku s Romanom a jednou z prvých žien som tu v štádiu pomerne slušného zničenia kládol nohu pred nohu a myslel na to, že päťdesiaty kilometer je za rohom a odtiaľ to už bude len polka, čím ďalej, tým menšia. V dvetisíc dvadsiatom to ubehlo ako nič a najintenzívnejší zážitok mám zo zádružstevnej odbočky vpravo, kde ma prach víriaci džíp lízol tak tesne, že to bolo tesné. Na rovinke som vybalil prvú polku tretej rolky a v pohode si ju krokom zjedol. Rozmýšľal som, kde je Roman, kráčam už predsa asi piatu minútu. Rozmýšľal som, kde sú ostatní, za Romanom boli predsa kúsok. Rozmýšľal som, či sa ovlažiť v studničke a neovlažil som sa. Potom som sa ovlažil potom. Asfalt do Jedľokostolian má výhodu v tom, že je to asfalt a takú istú má i nevýhodu. Takže som sa na občerstvovačku dostavil rýchlo, ale jednotvárne. Cestou som prešiel okolo nových tajňášov. Tá kontrola mala pozornosť prebúdzajúci efekt, prišiel som tam s jasnou predstavou o ďalšom smerovaní a rozptýlený výmenou dvoch tradičných viet a jednou rečníckou otázkou som vyštartoval úplne opačným smerom.

V Jedľových Kostoľanoch som dal opäť iba dočapnúť fľašky (díkes!), oznámil, že je teplo, ale nie je to nič hrozné (verzia, ktorú som pociťoval, bola ešte o pár stupňov teplejšia), a na vracačke očakával stíhačov. Peťo mi už oznámil, že Roman vo Veľkom Poli zabalil, ale kde je Majo a Tomáš? S dobrým pocitom, že náskok je dostatočný na pohodlné papanie, som sa dostal do polovice pôvodného objemu proviantu. S hodinkami bola navigácia vo všetkými pílami prestrihanom poraste kríkov jednoduchá, prvýkrát som tu neblúdil. Pil som ostošesť, lebo som sa ostošesť potil; Vŕtalo mi hlavou, či kauzalita nie je opačnosmerá. Pri bráne za potokom som sa zasmial, že sa dá otvoriť a moje minuloročné podliezanie popod ňu dierou veľkou, no prízemnou, bolo s veľkou pravdepodobnosťou iba oko obveseľujúcim teátrom pre pána poľovníka, prichádzajúceho od Skýcova. Otvoril som a aj zavrel, nech im stromy neutečú. Nasledujúca mierne stúpavá dvojprúdovka je pre mňa každoročne skúška odolnosti. Podarilo sa mi to celé bežať, ale aj tento rok bol každý rok. Paťa som tu nestretol. Tentokrát to poňal menej dynamicky a usadil sa v Skýcove. Bohovsky príjemné a veselé osadenstvo občerstvovačky výrazne nakoplo hlavu, frappé, omylom zaliate jonťákom, zas hybernujúce chuťové bunky. Pýtal som sa, či nemajú nejaké infošky z ďalšieho poradia a dozvedel som sa, že Majo je za mnou v intervale od štyroch do štrnástich minút. Sto ľudí, sto názorov :-)

Od Skýcova po Tríbeč je to jedno veľké stúpanie na Tríbeč. Na jednej strane to považujem za najnáročnejší úsek Ponitrianskej stovky, na strane druhej i úsek najkrajší. Ešte pred Sedlom pod Rakytou sa mi podarila jedna malá zachádzka, hodiny ale zodpovedne zahlásili problém. Tesne pred Sedlom som vyľakal dvojku v sedle a v Sedle som už strašidelný nebol. Fero fotil a po vzore všetkých trasovo predchádzajúcich i nasledujúcich dobrovoľníkov sa posádka škerila spojnicou ucho - ucho. Dlho som sa nezdržal a vyrazil som na zelenú. Nieže by to po občerstvovačku zelená nebola. Dosť som sa tešil na ten prudký preliezkový svah. Povinné kráčanie popreťahuje nohy inými smermi a trochu si pri krokzakrokom oddýchnem od jednotvárného praváľavá. Dobré to bolo. Len čo som si takto oddýchol, do lýtok som začal chytať kŕče. Bolestivé? Nie. Príjemné? Nie. Snažil som sa ich prebehať, prejesť, prepiť, ale zotrvávali. Snažil som sa rýchlo dobehnúť do cieľa, ale cieľ bol ešte ďaleko. Tak sme sa skamošili. Reciprocita ja bolím nohy - nohy bolia mňa. Pováľaná ohrada, kľukatý chodníček, trčiace drapáky, na ktoré som vlani nedal pozor, a na záver vôňa ohňa. Cez Ponitriansku stovku sa na Tríbeči jednoducho OPK.

Zbeh som dupal pätne ako kôň, nech lýtka príliš nedráždim. Boli však proaktívne a chytili sa samy. Chodidlá mi to zasekávalo v polohe vhodnej pre balet, menej vhodnej pre dosť technický zbeh. Doteraz som to zažil iba na Lazovke v dvetisíc osemnástom, na mojej úplne prvej. Chcelo to dosť zvláštny nášľap, aby pobyt pri koreňoch môjho pobehovania nebol nasledovaný pobytom pri koreňoch tu a teraz (tam a vtedy, pozn. autora). Tam, kde mala zvážnica prierez hlbokého jarku, som sa zo strany na stranu presúval po jej naklonených stenách a tento inokedy ladný pohyb, pripomínajúci guľôčku, ktorá vďaka tiaži a jemnému bokoťuku zostupuje dnom a stenami odkvapovej rúry s preleštenými spojmi jej segmentov, pripomínal viac hraciu kocku, omylom trafenú do vertikálnej prehrdzavenej ríny, na spôsob hry pinball klesajúcu s rachotom ku dnu. Álečo, Oliver! Oliver so mnou pobehol stopäťdesiat metrov a natáčal ma. Všetky problémy s kŕčami šli bokom, zostal iba problém odpovedať na otázky tak, aby som pôsobil aspoň trochu, že sa mi to páči. Hracie kocky nevedia rozprávať, len ukazovať prirodzené čísla do šesť alebo indikovať výhru či prehru. Na Remitáž to bolo šesť. Indície sa zhodovali na prehre. Za zákrutou sa vynorila občerstvovačka na Jedlinách. Belo mi ponúka okamžité zbavenie sa kŕčov kombináciou tabletka magnézia - ponaťahovanie lýtok. Kým som ležal na zemi a užíval si naozaj dosť príjemný zákrok, Dávid sa odvážne chopil môjho batoha a dočapoval mi fľašky. Dokonalé! Na chrbte ostávali ešte dve burritá, takže som opäť nevyužil nič z jedlej ponuky. Jonťák pre trochu cukru a ani za svet si neviem spomenúť, či som tu mal kávu. Ale tuším, že som instantku v poháriku prehrkával aj tu. Od posádky som odbehol, lebo akože bežím, a keď som zašiel za obzor, vytiahol som proviant a pomaly si kráčal. Slnko pekne osvecovalo hrad a vedel som, že nemám kŕče, že jedlo mi chutí a že ten kopec predo mnou je kratučký a mierny a že hneď za ním je tá komolenina petrohradského múzea. S polievkou, Hošekovcami a veľmi vľúdnym počtom kiláčov do cieľa.

Stúpanie sa mi celé dalo bežať. Minulý rok sme sa tu s Mikim hrali na indiánov, on ma každú chvíľu posielal dopredu, lebo že mám viac síl, a ja som nemal ani náhodou viac síl a bol som rád, že sa s ním ako-tak držím. V klesaní to bolo presne naopak. Vlani sme to valili, tento rok som často zastavoval a snažil sa s pomocou stromov natiahnuť lýtka podobne tomu, ako mi to ukazoval ten jednoruký pán v stane pár kilometrov predtým. Jedno, druhé, potom obe naraz, príliš ostrý uhol, príliš prašný podklad, šmyk a blízky prieskum verejnej kamienky. Poučenie a opäť už len jedno, druhé. Keď sa to vyrovnalo, upokojili sa aj nohy a prvé domčeky začali naznačovať, že už len kúsok. Hádam by som neposlúchal značenie, keď viem, kde je kontrola. Dooooleeee! ma ešte pred pôvodným umiestnením remitážskeho hostinca otočilo a tleskot ľudí naviedol do dvora. Pusa od Vandy na privítanie, polka poriadnej misky poriadne posolenej polievky ako druhý chod. Žmýkanie trika radšej trochu obďaleč a druhá polka poriadnej misky poriadne posolenej polievky. Maťo s Robom mi navrhovali posnažiť sa, lebo že je reálna šanca stihnúť traťák. Prekvapilo ma to, ale nevyplašilo. Na pretekanie sa s Paťom som prikrátky. Hošo vytiahol termosku a prvýkrát na trase mi nalial do pohárika kávu rovno v tekutej podobe. Chcel som sa rozdvojiť, polku nechať v tomto krásnom svete a tú druhú poslať do Nitry.

Pred Žiranmi sú rovinky dlhé a na hlavu to nepôsobí dvakrát pozitívnym dojmom, ale soľ z polievky, zdá sa, zabrala. Nohám poriadne odľahlo a zas som mal pocit, že bežím. Na chvíľu som sa pristavil pri panej so synátorom, ktorí hľadali rieku a prosili ma o pomoc. Nevedel som, kde je rieka. Prosili ma o pomoc. Stále som nevedel, kde je rieka. Tadeto je Remitáž, tadeto Žirany. V Žiranoch je potok. Remitáž je chatová oblasť. V Nitre je rieka. Naozaj neviem, kade ku rieke. Prepáčte, je mi to ľúto. Skúste sa spýtať na Remitáži. Keď už som sa zakecal a vydýchal, bol ten pravý čas na posledné burrito, aspoň polku. Chvíľku cúvať a obzerať si Gýmeš, doplnok chvíľky do všetkého času kráčať vpred a obzerať si kameňolom v už žltšom, podvečernom slnku. Dojedol som zrovna na asfalte, opatrne precupkal most a dal si za cieľ bežať bez prestávky až po odbočku do lesa. Na odbočke do lesa sa šlo stále super, tak som si dal za cieľ bežať súvisle až po pruďák. Slabá definícia pruďáku spôsobila, že som bežal aj to, čo by som veľmi nechcel, a pod ten ozajský žibricový stupák som sa dostal unavený. Krok za krokom hore a zrazu bolo vidno Zobor. Toto bola naozaj Žibrica? Dúfal som, že podobne sa zázračne zmenší i Zobor, ale už prvé metre klesania hlásili, že Ztrpaslík z neho nebude. Oproti stúpal bežec. Zakopnutie by tu bolo nebezpečné, veľmi som na to netlačil. Na lúke som opäť dostal tie špičkošponovacie kŕče, vytiahol som poslednú polku burrita a išiel úplnú slimáčinu, až kým som sa zas nezačal cítiť lepšie. Prečítal som si esemesky a zatiahol topánky. Na Trojchotári to hlásilo jedna celá šesť kilometra na Pod Zoborom. To je málo, nie? O chvíľku už bol na šípke iba kilometer a potom už len štyristo metrov. Všetko sa zrazu dalo bežať, to milé slovo robí divy. A toto je ten posledný výšvih pred kontrolou, nie? Nie. A toto je už on, nie? Tak aspoň dopijem tú polku fľašky vody, veď hore dočapujem. Nabudúce by som si možno mohol trochu pozornejšie prečítať organizačné info :-)

Pri pomyslení na to, aký je ten zbeh nekonečný, mi nebolo do smiechu, no vydychujúc si stálo prase na terase, houpalo se na ocase som na vlastný počud celkom rýchlo spadol (tentokrát kontrolovane) dole aj ja a po chodníku sa približoval k prvému kruháču. K mostu. Za most. Čakal ma tu Maťo, bežal predo mnou a ja som sa ho snažil udržať. Vraj už je to len kúsok. Vraj je 16:52. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že to je naozaj pod desať. Tleskot bolo počuť z diaľky. Bez schopnosti rozmýšľať som na prvý pokus netrafil tri metre širokú vstupnú bránu do areálu, ale opraviť sa to dalo na počkanie. V cieli to malo byť komorné, no nevyzeralo to tak. Celkom ma to dojalo, cítil som sa šťastne, že som tu a zároveň trochu zvláštne, že sa na mňa všetci pozerajú a gratulujú mi. Čerstvý som nebol a odpovedať som bol schopný iba vetami holými. Bolo to príjemné. Rado mi podal radler a teta z areálu zabezpečila vedro s vodou na improvizovanú sprchu. Poprosil som oca o asistenciu a trochu sa skultúrnil. O chvíľku dobehol Majo, objal ma a vysmiaty si sadol na stoličku. Narozdiel odo mňa vyzeral, že by to bol bez väčších problémov schopný bežať ešte naspäť. Vanda si odskočila z Remitáže a prišla ma pozrieť do cieľa, akoby tej podpory počas trasy bolo málo. Tomáš finišoval o ďalšie nedlho. Tešil som sa, že mu to po tých veľmi nádejných pokusoch konečne poriadne vyšlo. Rozlúčili sme sa, Vande skončila prestávka a ja som sa na Remitáži aspoň motal a pokecával so známymi. Pokus spať pred polnocou zmarili milovníci hlasnej muziky a zabezpečili dobrovoľníkom i bežcom rýchlokurz posunkovej reči. Okolo tretej prišiel posledný pretekár, sadli sme do auta a Lenka s Hošom ma aj po tej ich poriadnej nočnej šichte doviezli až do Žiliny pred vchodové dvere.

Ďakujem všetkým, ktorí sa o túto akciu postarali aj v týchto mimoriadne neprajných podmienkach. Organizátorom, dobrovoľníkom, bežcom i náhodnému publiku. Špeciálne Radovi za to, že nabral odvahu a povedal posledné slovo v tom, či Ponitrianska stovka 2020 bude alebo nie. Martinovi za dobeh do cieľa a veľa povzbudenia na nejednej občerstvovačke. Belovi za ochotu ponaťahovať mi nohy i keď má z ruky hák. Jogošíkovcom a Dávidovi za tajnú nekontrolu, ktorá priniesla veľa síl. Oliverovi za privítanie na Vtáčniku a krátky spolubeh pred Jedlinami. Babám z občerstvovačky v Jedľových Kostoľanoch, ktoré si neváhali nasadiť si rukavice iba kvôli tomu, aby som si fľašky s vodou nemusel zatvárať sám. Ďurovi, Paťovi a Andrejovi zo Skýcova za veľa vtipných námetov a parádnu jonťákokávu. Ferovi za široký úsmev a fotky zo Sedla pod Rakytou. Majovi, Romanovi, Tomášovi a všetkým ostatným pretekárom za to, že naháňačka mala spád. Lenke a Hošovi za skutočne dokonalý počaspretekový i popretekový servis a podnety na zasmiatie aj počas hlbokej noci. Našim za úžasné zázemie pred i po preteku a jednoducho celý ten obrovský, preobrovský balík podpory. A nakoniec, no snáď najviac Vande. Za to, že pri akýchkoľvek pochybnostiach o ďalších kilometroch stačilo vytiahnuť telefón a prečítať si ďalšiu správu plnú energie, za všetko to palivo do týchto pretekov a za nadrozmernú kopu motivácie.