Vlani vo februári som sa pozeral do svojho kalendára bežeckých pretekov a snažil som sa vyhútať, čím zaplním augustovú dieru. Vyhrala Východniarska stovka, ktorej 129 kilometrov dlhá trasa pôsobila predsalen príjemnejšie než dvestodesaťkiláčová motanica 100MKMK. Vravel som si, že 100MKMK skúsim o rok. A to je tento rok.

Vo štvrtok večer som do batoha nasúkal bežecký batoh, spacák, deku a pár ďalších drobností a vybral sa na koncert a pivo. Uspávanky sa, reku, zídu na lepší spánok a pivo je pivo. Po návrate som si na lístoček napísal:

  • jedlo, pitie
  • oblečenie
  • powerbank,

vyvesil druhú položku, dal nabíjať tretiu a uložil sa spať. Zo spania som sa hneď vyložil, lebo bolo príliš teplo, presunul sa na terasu a uložil sa spať podruhýkrát. Tentokrát úspešne.

Ráno o 5:55 zvoní budík. Pár lenivých náťahov, rozlepiť oči. Hurá, dnes je štart. Ranné úkony, raňajky a o siedmej krájam cibuľu. Šup s ňou na olej, pridať fazule, cícer, papriku, paradajky. Okoreniť a výdatne osoliť. Dám aj čili? Dám. Naplniť do tortíl, pobaliť do fólie. Dva kusy rovno do batoha, štyri do dropbagu. Keď bolo hotovo, celý proces zopáknuť, no tentokrát šla na cibuľu cvikla s paradajkami. To bude na obed pred štartom.

Odškrtol som i ostatné položky z lístočka a o deviatej sa spolu s Lenkou na Solinkách nalodil do Jarovej fábie. Cesta ubehla nečakane rýchlo a po silnejšej hodinke sme od Slava dostávali omaľovánky s miestom na 35 kontrol. Potešil som sa, tieto samokontroly mi postup viac uľahčujú než znepríjemňujú. Ísť od jednej ku druhej sedem kilometrov je predsa jednoduchšie ako vidieť pred sebou dvadsať medzi občerstvovačkami. Zvítali sme sa s Daliborom a Romanom, ktorí si to v Chtelnici užívali už od štvrtka a spoločne sa presunuli do centra mesta. Kuknúť kostol, zjesť šúľance z výrobne šúľancov, langošov a lokší, vypiť pivo a kofču. O pol jednej vyštartovala prvá vlnka a o jednej sa Slavo postavil pred počmáranú koláž z mapových listov, vysunul ukazovátko a dal sa na výklad. Asi na tridsiatom kilometri sa kapacita mojej pamäte naplnila, ale ešte som popočúval, lebo hovoril pekne. Obliecť sa, presunúť sa pred školu, tridvajedna štart.

Rozmýšľal som nad tým, ako taký štart dvestovky vyzerá. Či sa vybieha alebo sa začne krokom. Empiricky získaný poznatok: vybieha sa. 4:30 na kiláč. Zaradil som sa niekam do balíka a postupne som sa posúval dopredu. Zdravili sme sa s kamarátmi, priali si pekné zážitky a asfaltovali do mierneho kopca. Po pár minútach sa utvorila vpredu skupinka s Titusom, Peťom, Silvom a Daliborom. Pokecávali sme, zobol som pár popricestných černíc, a o chvíľku sme sa ocitli pri prvej kontrole. Na každých pretekoch si treba nájsť ten pravý spôsob vyťahovania omaľovánky a záznamu kontroly. Tentokrát sa osvedčilo:

  1. Rozopnúť zipsovací sáčok s nálepkami
  2. Jednu z nálepiek ešte v sáčku odlepiť a chytiť do úst
  3. Zapnúť zipsovací sáčok s nálepkami
  4. Z vrecka vytiahnuť omaľovánky a za chôdze tam nálepku nalepiť
  5. Kuknúť, kde má byť ďalšia kontrola a omaľovánky zas schovať.

Za Výtokom sme ostali už len s Titusom. Debatovali sme, popíjali vodu, pindali na teplo. Bolo to strašne behateľné a občas som si musel nasilu pokráčať, nech si aj stehná pamätajú, že existujú. Obiehali sme prvovlnkárov a s každým prehodili aspoň pár slov. V Hradišti pod Vrátnom bola prvá občerstvovačka. Stánky z trhoviska obložené všakovakými dobrotami. Vypil som polliter vody, Janka mi doliala fľašky, kvôli teplu som dal aj za pohár jonťáku. S prvým burritom v ruke sme odkráčali. Slavo ešte zakričal, že to nemáme prepáliť, lebo že to je ešte behateľnejšie ako sem. To nebola pravda, ale odporúčanie to bolo dobré. Spomenul som si, ako som sa ráno rozhodoval, či do náplne dať čili alebo nie. Nabudúce nedám, štípalo to ako čert. Ale inak šmakovalo dobre.

Na žltej značke začalo tiahle stúpanie a mne sa chcelo bežať, tak som bežal. Trochu som odskočil Titusovi a neskôr sme sa zas stretli v okolí štvrtej kontroly. Bol som už dávno v úseku, ktorý mal nasledovať až po nej, a cestou som si žiadnu nevšimol. Otočil som to, dal si kopček ešte raz, že sa spýtam Titusa a spolu budeme múdrejší. Nenašiel ani on, tak sme pokračovali. O minútku sme dobehli prvovlnkára, ktorý tiež nenašiel. A vtom kontrola. Lenže piata. Poprvýkrát som volal Slavovi. Tvrdil, že tá nám musela udrieť do očí, ak tam bola. Takže tam asi nebola. Nálepky piatej kontroly boli natoľko rozmočené, že ich nebolo možné nalepiť, tak som ju do omaľovánky iba vložil a pri každom ďalšom kontrolovaní sa som nalepoval opatrne, aby nevypadla.

Titus sa znovu vytratil a osamote som si užíval príjemný jemný zbeh po červenej, korenený občasným preliezaním popadancov. Ústil na širokú asfaltku s kopou černíc popri nej. Nechcel som zahodiť jedinečnú šancu a zas som za pár hrstí nazbieral. Že ich bude po trase ešte milión, som netušil. Trasa prešla cez frekventovanú cestu a za ňou som si všimol strom so zipsovacím sáčkom a papierom v ňom. Tajná kontrola? Nie, cestovný poriadok spred pol storočia. Červená zatočila vľavo a ukázali sa na nej aj fáborky. Na križovatke pokračovalo značenie po červenej, z výkladu som si ale pamätal, že v tom mieste máme použiť skratku a vyhneme sa tak zarastenému úseku s krycím názvom Sandokanova pomsta. Gépéiksko obsahovalo skratku, tak som sa vybral skratkou a druhýkrát volal Slavovi. Že hej, že skratkou. Zelená prechádzala príjemne po lúkach, zaliatych poobedným slnkom. Zrel som, že zrejú jablká, podobrýdeňoval sa s dôchodcami z domova dôchodcov. Do kopca sa mi veľmi chcelo bežať, ale prinútil som sa do kroku a dojedol pritom ostatok burrita. Po krátkom asfaltovom kúsku som sa dostal na druhú občerstvovačku a zvítal sa s Maťom, Ľubkou a Radom. Dal som chleba s nátierkou a tri kúsky melóna. Výborný bol. Vypil som za pohár jonťáku a na otázku či je dobrý odpovedal, že sa mi zdá príliš silný. Maťo povedal, že zriedi. Tak ak to číta niekto, kto nebol spokojný so silou jonťáku na druhej občerstvovačke, môžem za to ja. Ešte pohár práškového jonťáku do cesty a uchlipávajúc som odkráčal v smere ďalších kilometrov.

Za Rozbehmi gpx obsahovalo nepochopiteľnú zachádzku. Absolvoval som a trochu pokrútil hlavou. V cieli som sa dozvedel, že tam voľakedy bola kontrola, tak preto. Po návrate na modrú som blbo našľapol na členok, tak tradične, ako keď si ho človek zvrtne. Ostalo to bez následkov, čomu som sa dosť potešil, a na oslavu čoho som vzápäť zakopol a zletel. Zaprášené ruky som si poutieral do zapoteného trička, ktoré veľmi dobre plnilo funkciu vlhčených utierok. Ten kopec, čo nasledoval, Slavo nazval krpálom a dokonale to trafil. Tristo metrov do kopca a zas dole. Dole už miernejšie. Príjemným trailíkom až na Bukovú k priehrade. Kúpači mi spôsobili slinu kúpať sa tiež, ale nechcelo sa mi babrať s vyzúvaním ani pokračovať v mokrých keckách. Ako náhradu prípadného zdržania som si vystál rad na kofolu v miestnom bufete, kráčajúc ju popíjal a užíval som si čoraz viac červené slnko v okolí.

Na Záruby to bola spočiatku široká a veľmi mierna lesná cesta, ktorá lákala na beh a ja som sa nechal. Na rozdeľovníku denného a nočného variantu som si vybral denný, lebo bol predsa ešte deň, a dobehol doprava na Ostrý kameň. Kukol som hrad a prvýkrát v živote si prešiel, teraz už krokom, hrebeň Zárub. Je naozaj taký pekný, ako vravia. Uhýbali sa mi horské kozy, Slnko začalo pomaličky zapadať. Pri kríži som vyžmýkal tričko a vymenil fľašky. Chcel som tu aj jesť, ale kofča ešte spôsobovala príjemný pocit v ústach, tak som to odložil. Pred Čertovým žľabom sme sa minuli s bežcom, rúbajúcim na Záruby. Aj batoh mal, aj paličky mal, ale asi to nebol náš. Prišlo mi milé, že smerovník v Čertovom žľabe má výšku 555 mn.m. Keď sa zelená upokojila, načal som druhé burrito a zajedajúc ho černicami som si užíval večer. Lane a srnky boli všade. Rozbehol som sa a veľmi falošne som si pospevoval Severní vítr, hoc nefúkalo. A zrazu som bol na Jahodníku. Šípka na kontrolu ukazovala jasne hore do kopca. Vystúpal som, pristavil sa pri chatke, kde bol čulý ruch a nakukol cez plot. Čo, chceš naliať? Odpovedal som, že to nie, a že hľadám kontrolu. Ešte som začul, že oni ma skontrolujú, ak chcem, ale nechcelo sa mi vysvetľovať, čo vlastne hľadám a vrátil som sa dole k šípke. Stretol som Titusovu milú a dozvedel sa, že som hore zle odbočil. Tentokrát som už trafil. Značenie vraj bolo urobené na noc. Načapoval som si vodu, dal zas za pohár jonťáku. Deklarovaná polievka nebola k dispozícii a párky som odmietol. Z dropbagu som vytiahol dve burritá a jedno rovno nechal vonku. Z tuhej poživne totiž boli iba keksíky a chleba s masťou. So sladkým som začínať nechcel, z toho sa mi ťažko dostáva späť ku slanému. A zvieratá nejem. Potešila ma však káva. Nechal som si za pohárik čapnúť, doriedil vodou, aby schladla, a vracal sa späť na trať. Pristavilo auto, vyskočil Olaf, pobehol predo mňa a fotil. Tak som žuval burrito a usmieval sa. A tieto dve veci je ťažké skĺbiť 🙂.

Na žltej som pozdravom vyľakal zakecaný párik a striktne nasledoval gépéiksko po lesnej ceste namiesto značky. Po opätovnom napojení ma to previedlo okolo kaplnky, mierne to sklesalo a cez preliezky to pokračovalo na Čiernu skalu. V stúpaní som vytiahol čelovku a za jej svitu sa nechal viesť kľukatinou, vyšľapanou v poraste nepŕhlivého porastu podobného žihľave (ďalej iba NPPŽ). Bolo vidno hviezdy a oči všadeprítomných štvornožcov a štvornožiek svietili z diaľky. Zistil som, že nereagujú na svetlo, ale uhýbajú sa pred dupotom. V stúpaní nie je problém prejsť okolo nich na meter, v klesaní utekajú s veľkým časopriestorovým predstihom. V klesaní čakala tajná kontrola a neďaleko za ňou, na modrej značke, aj tá plánovaná. Bolo úplné ticho a nechcel som ho rušiť. Bavil som sa našľapovaním tak ticho, ako viem, až som sa podruhýkrát zrúbal. Škrabanec na dlani sa znova načal a v kombinácii s potom z toho kvapkal krvopot. Nezasychalo to a vadilo mi to, lebo som tou rukou potreboval občas obsluhovať mobil s navigáciou, tak som využil prašnosť cesty a zatmelil to prachom. Po nedlhom kamenistom klesaní bolo gpx odklonené. Bolo to zrovna na križovatke, tak som neváhal a poslúchol ho. Cesta ma doviedla k zamknutej bráne strašidelného objektu. Vrátil som sa nadivoko späť na modrú a lúkou a asfaltom som sklesal do Plaveckého Mikuláša. V krčme to žilo, ale na Amonovej lúke mala byť studnička, tak som vodu neriešil. Po kúsku zelenej som si spomenul, že v tomto mieste je možnosť i zobrať to alternatívou cez Jeleniu horu ako jeden z najkrajších turisťákov v Malých Karpatoch. Otočil som to späť, že ju reku skúsim. Po tristo metroch, pri smerovníku, som si spomenul, že Slavo vravel, že v noci tade neodporúča ísť, lebo tam aj tak prd uvidíme. Tak som sa zas otočil a vyštartoval, teraz už pevne rozhodnutý, asfaltkou na Mon Repos. Tá bola ohromne behateľná a opäť som neodolal. Hore sa to stočilo doprava a pri ďalšom strašidelnom objekte prešlo na červenú. Tá polorozpadnutá budova spoločne s autom, priparkovaným pri nej, na mňa zapôsobili naozaj čarovne a tak som odtiaľ utiekol. Pred Amonovou lúkou som dostal hlad. Zjedol som polku burrita. Do hentej časti sa mi akosi usypalo čili, uf. Pár stometrov som si zašiel ku studničke. V prístrešku kúsok pred ňou pospával výletník a horel oheň. Skecli sme a sklamal som ho, že mu tam možno v noci občas niekto prebehne. Studnička kvapkala pomerne nevýrazným cícerkom, ale priamo nad vyvieračkou bola strieška s vrátkami. Otvoril som a privítal ma plch, ktorý sa svetla čelovky zľakol a odskákal po kamienkoch do diery. Vo vode plávali dva mloky. Dvierka ako do rozprávky. Zavrel som ich a zaklapol poistku. A vybral sa späť na trasu.

Modrá cez Báborskú bola dosť prudká a kamenistá, šiel som opatrne. Keď sa položila, začala sa pekne vlniť z boka na bok a bavilo ma to. V hlave a občasne v ústach hralo Ach to by boli vojny malebné. Pri smerovníku Plavecký hrad ukazovalo gpx, že mám ísť hore na hrad a zas späť. Cestou tam som stretol ropuchu a ropuchu a ropuchu a cestou dole som ich úspešne nezašľapol. Klesanie modrej som poznal z lezenia, chodievali sme sa tade na Blázna vzlínať. Trčalo tam veľa kameňov, opäť som dal prednosť bezpečnosti pred chuťou na rýchlejší beh. V Plaveckom Podhradí bolo už z diaľky počuť tleskot a onedlho sa zjavila i červená blikačka. Slavovia, Katka a mnohí ďalší sa o mňa úžasne postarali. Cestoviny so zeleninou a kečupom, cesnakový praclík, voda, jonťák. Namixoval som všetko. Kávu mali iba v podobe dózy instantky, ale dve lyžičky do pohárika, zaliatie studenou vodou a zahrkanie vytvorili niečo bez problémov piteľné. Kávu na ultráčoch naozaj môžem. S psychikou hlavne v noci urobí divy a človeku je veselšie. Okrem toho mi s ňou lepšie trávi a núti ma čúrať. Káva je super.

Ako ďalší kúsok z ponuky malokarpatských velikánov nám Slavo vybral Vápennú. Po žltej. Podobne ako Záruby to začalo jemným stúpaním po širokej ceste, toto sa ale neskôr zúžilo na singláč. Bolo riadne teplo a zastavil som sa na žmýkanie trička, vyžmýkal si ho rovno na topánky a zvnútra som zacítil mokro. Usmial som sa nad celou touto situáciou, možno ju už nikdy nezažijem. Beh som striedal krokom až kým sa to nepoložilo. Tá položená časť až po vrchol bola pre mňa jedným z najkrajších úsekov celej trasy. Úzky hlinitý chodníček, občas trčiace kamene a to celé lemované NPPŽ. Pred vrcholom bol obrázok, že trasa C má ísť späť po červenej a trasy A a B smerom na vrchol po modrej. Na vrchole som sa najprv počudoval, že tam žiadna modrá nie je. Vrátil som sa k emkáemkášípkam a zistil, že vo svetle čelovky je pre mňa zelená a modrá niekedy naozaj nanerozoznanie. Zas som vystúpal na vrchol a zelená v smere príchodu sa nezhodovala s gpx. V presvedčení o nadradenosti gpx nad všetkými terénnymi ukazovátkami som sa mu plne odovzdal a chvíľu nasledoval štefánikovské reflexky. Púšťalo ma to pomerne rýchlo, kameňov nebolo veľa a tak som si trochu dovoľoval. Lenže čelovka neukáže všetko a hoc som pod nohy pozeral poriadne, vyvalil som sa tretíkrát. Zanadával som, posadil sa a minútku predýchaval. Betonáž ruky bola kvalitná a vydržala. O chvíľku som bol v Sološnickej doline. Minulý rok som pri neďalekom prístrešku počas Štefánik trailu nocoval a tlieskal neznámym čelovkám v diaľke. Podľa GPS trackingu som sa snažil dohľadať, ktorá je koho a pozoroval som, ako sa ktorá kýve. Bolo tu vtedy veľa komárov, teraz si nevšímam žiadne. Po kúsku červenej vidieť odbočku modrej značky doprava, v telefóne mi ale svieti, že máme ísť ešte kúsok rovno. Prešiel som tých sto metrov na údajnú odbočku, potvrdil si, že to je presne tak, ako by som čakal, a vrátil sa na tú origoš modrú. Tá bola skvelá. Dĺžkou, sklonom i podkladom mi to pripomínalo Veľký Vreteň od Snežnice, jednoducho zapnúť motor, skloniť pohľad a motor vypnúť až hore. Od Malého Petrklínu som trochu podradil a medzi vrcholmi chvíľku pobehol, nech je nohám pestrejšie. Na Veľkom čakala kontrola, žabikláč, rozhľadňa a záhadná bandaska. Kontrolu som pootravoval už pomerne dobre zmáknutým úkonosledom, vyliezol som pár šteblíkov rozhľadne a vypol čelovku. Bolo ticho a jasná obloha. Pozeral som na okolité kopce, či neuvidím čelovkosvit, no nevidel som. Asi bola tma. Mesiac bol veľký, céčkový a červený.

Treba ísť ďalej. Zapnúť čelovku, zliezť a dať sa na údajne najprudší zbeh trasy. Ukázal sa byť v pohode, dalo sa to bežať. Na zvážnici bolo treba viac zbystriť, lebo vyjazdené koľaje tu boli divotvorné a nohám ponúkali nespočet možností zakopnutia. O chvíľu sa to zmenilo na asfalt a myslel som, že mohlo byť. Nevedel som si spomenúť, či Čekovský rád platí za najvyššiu rýchlosť najnižší účet, alebo za najnižšiu najvyšší. Spieval som si to raz tak, raz onak a premýšľal nad významom jedného i druhého sledu. Kukám, že treba odbočiť zo značky doľava. Slavo vravel, že navigáciu netreba a dá sa riadiť aj rýdzo terénnym značením. V tomto mieste by som teda fakt nemal bez mobilu šancu. Popri starej asfaltke, lemovanej topoľmi, sa pásli srnky. Občerstvovačka bola na skok, ale prichádzal hlad, tak som vytiahol posledné zásoby a načal ďalšie burrito. Na Vývrate som sa ocitol ešte žuvajúc posledný hryz prvej polky. Známe tváre z Plaveckého Podhradia ma vítali aj tu, spoločne s pohodlnou stoličkou. Nechal som si naliať dva poháriky vody, fľašky, a zahryzol som polku cesnakovej dobroty. Pár kúskov melóna, ďalší pohárik jonťáku a keďže káva nebola, vypil som aspoň dva poháriky kofoly. Pred odchodom mi ešte chalani ponúkli bábovku, ale že ju asi nechcem. Chcel som, bola skvelá. Tak ešte chvíľka posedenia a hurá na posledný väčší kopec.

Na začiatku stúpania po modrej na Vysokú už ma veľmi pálili stehná od kraťasov. Kým boli šortky suché, nebolo to príliš cítiť, ale akonáhle som ich opäť prepotil, štípalo to čertovsky. Tentokrát bolo riešenie jednoduché. Je noc? Je. Som tu sám? Asi som. Kraťasy som si vyzliekol, pripol na batoh schnúť a v trenkách pokračoval na vrchol. Veľmo sa uľavilo a stúpanie sa hneď stalo príjemným. Celkom mierny sklon dlhú dobu, bežal som až po záverečný výšvih. To bol kamenistý pruďák a okolo neho bujný porast NPPŽ. Na hrebienku z hliny trčali vápencové pazúriky a občas sa drapli do mojich tenisiek. Pred troma týždňami som sa na tej tatranskej Vysokej bál, že niečo spadne na mňa, tentokrát na malokarpatskej, že ja spadnem na niečo. Od kríža na vrchole cestička mierila presne na ten červený mesiac. Šortky stále nechceli úplne uschnúť, tak som ich na zbeh zase obliekol a zvykal si na to, čo ma bude pravdepodobne trápiť v celej druhej polovici. Zbeh na Pánske uhliská bol pomalý a opatrný, na nich sa to napojilo na esenpéčku a vyrovnalo. Hlinitá dvojkoľajka, kde žiaden z pruhov nie je lepší alebo horší, ale človek si aj tak nevie vybrať. Na Hubálovej som si zašiel k prameňu a doplnil jednu prázdnu fľašu. Rovinka na Čermák ubiehala veľmi pohodovo. Občas zo stromu visela červená fáborka z cyklomaratónu. Predstavoval som si, ako asi vyzerá Čermákova lúka, na ktorej má byť podľa itinerára prameň. Ako na nej sedí Hynek Čermák, tvári sa drsne a fajčí. Nakoniec tam bol iba stan, pri pohľade na ktorý sa mi diskotéka v hlave prebudila a Mám malý stan ma sprevádzalo až pod rozhľadňu na Veľkej homoli. Cestou som sa asi sedemnástykrát skontroloval a zarazil sa, keď sa predo mnou zaleskli dva páry očí, z ktorých každý mal vzájomný rozostup väčší než čokoľvek, čo som túto noc videl. Keď som sa viac priblížil, ukázali sa aj parohy a dva krásne daniele pokojne odkráčali. Pri smerovníku som sa otočil a čo som si vystúpal, zas som si aj sklesal. Nerozumel som, prečo nebola kontrola až na vrchu toho stúpania, ale vlastne čo ma do toho. Nasledujúca modrá značka popod Malú homoľu ma trápila, v zbehoch som už začínal cítiť nohy a tento bol dosť dlhý a nepríjemne koľajnatý. Pod Peprovcom som zas potreboval asi päť značiek, kým som si uvedomil, že tá modrá nie je zelená. Vrátil som sa a pokračoval správne. Slovenské značky sa mi zdajú estetické, ale za svitu čelovky (a často i za dňa) vidím v tej podobnosti modrej a zelenej výrazný nedostatok. Na Harmónii partie mlaďasov naťahovali piatkový večer. Červená šla stále po rovinke a hladko. Až tak, že som si opäť nevšimol koreň a natiahol sa. Tisícikrát načatú dlaň som už ani nevnímal a štvalo ma len to, že mám na dlaniach kopu prachu, zmiešanú s potom. Občerstvovačka mala byť neďaleko, tak som poslednú trošku vody z fľašky použil na oplach. Na Medvedej skale pri stolíku stáli Slavo s Peťom a predstavovali mi svoju ponuku. Potreboval som niečo poriadne, tak som si, reku len či náhodou, vypýtal cesnakový praclík. Slavo sa potešil, ako keby tie praclíky nikto nechcel, a doniesol mi plnú debničku na výber. Jeden som spakoval do batoha, druhý, sediac na trojnožke, poslal dole gágorom. Dočapovať vodu a skúsiť, či náhodou nemajú kávu. Majú! Síce zas iba prášok, ale to vôbec nevadí, studená technika už bola vyskúšaná. Popíjajúc ju som sa vydal po širokej ceste na odbočku do lesa.

Stúpanie na Kuklu bolo pekné, skalnaté a obkolesené rôznymi bizarnými skalkami. Kúsok pod vrcholom som mal potrebu spať, tak som si povedal, že to bude lepšie odbiť ešte predtým, ako svitne. Keď som zbadal trávnatejší kúsok, na mobile som nastavil desať minút, batoh dal ako vankúš, obliekol šušťačku a zaľahol som. Zaspať som ale nedokázal, príliš ma boleli kríže. Vstal som teda ešte pred budíkom a začal prudký, ale krátky zbeh. Na žltej začalo svitať a to mi prišlo tešivé. Páčilo sa mi, ako sa všetko červená. O chvíľku Slnko zakryli mraky a bolo po červenaní. Červený Kameň musel na tešenie sa stačiť a stačil. Veľmi pekná stavba. Na lúke pri ňom som si namočil nohy rosou a obzrel šípky z cyklomaratónu, ktoré vysvetľovali tajomné červené fáborky pred Čermákom. Kúsok som si zašiel po zvážnici, ale rýchlo som sa vrátil na tú správnu zelenú a sklesal pomaličky do Častej. Z nej do Dolian to bola úplná rovinka, bežalo sa mi dobre a Slnko navyše prekonalo bariéru z mrakov a vykúkalo nad nimi. Odtrhol som si strapec červeného hrozna a bežiac ho postupne celý zmárnil. V Doľanoch na občerstvovačke čakala usmiata Jitka a dvaja chalani z céčka, ktorí boli práve na odchode. Dal som si praclík a chlieb. Jitka mala dokonca navarený šošovicový prívarok pre Andreja a ponúkla mi. Ochutnal som, bol skvelý, s nádychom orientu; Nedal som si však viac, lebo som cítil, že na takéto jedlo je už neskoro a ešte priskoro. Nakoniec som dostal ešte kávu do normálnej šálky, táto občerstvovačka bola jednoducho raj. A to bola vraj ešte iba provizórna verzia.

Trasa ma kúsok vrátila a pokračovala stúpaním po zelenej popri peknom kostolíku pod Klokočinu. Z tohoto kúsku si pamätám hlavne nesmierne štípanie stehien a zadku. Už bolo vidno a v trenkách som tam strašiť nechcel. Skúšal som rôzne výškové nastavenie kraťasov, ich ovinutia, zastrčenia do treniek, obviazanie obväzom, nefungovalo vôbec nič, tak som iba zaťal zuby a zvykol si na to. Bolo ťažké presunúť myšlienky inam, tak som si začal spievať útržky Have woman, no climb ako jemne upravenú ohníkovú odrhovačku, ktorá nám dakedy s Dejvidom a Lukym pasovala k podskalnému nočnému posedávaniu viac než originál. Všimol som si, že prebieham okolo kopca Bolehlav a usmial sa nad takým názvom. Modrá sklesala až kamsi na Ukrajinu a vzápätí vystúpala cez roj ovadov na Lošonec. Zdalo sa mi až neuveriteľné, že to má 263 metrov nad morom a ja som sem išiel do kopca. Na Jahodník sa scenár opakoval, zas kúsok dole a kúsok hore. Zdalo sa mi byť už strašne dávno, keď som tu bol prvýkrát. Asfalt na jaskyňu Driny som sa donútil bežať a rovnako tak aj ďalší kus žltej značky. Na Vlčiarni ma prepadol vlčí hlad a spomenul som si na praclík v batohu. Hneď ako som ho vytiahol a začal kráčať, pustili sa do mňa ovady. Hlad bol ale silnejší a štípal som sa už asi celý, tak som sa veľmi nebránil a cápal ich iba na dobre dostupných miestach. Nečudujem sa, že na mňa šli, smrdel som si už poriadne aj sám. Slnko pripekalo a chytal som prvú jemnú krízu. Prestalo sa mi chcieť a chvíľu som len kráčal a spomínal na smolenické preteky v MTB i na cesťáku, Miňa Holomka a jeho smolenickú trnafčinu. Keď začal zaberať praclík, hneď bolo lepšie a zas som sa rozbehol. Mierne dole kopcom po asfalte to šlo jedna radosť. Obdivoval som zámok a na hlavnej ceste sa napojil na modrú značku. Slavo vravel, že to je nekonečná rovinka. Stále som kukal po občerstvovačke, ale nič som nenašiel. Za Trstínom som teda volal Slavovi a ten ma otočil späť ku stanici. Tentokrát tam už bola šípka, neskôr som sa dozvedel, že ju tam nalepili až keď som bol za ňou. Zabehol som do dvora, mali krekry a uhorky. Voda? Vraj prinesú. O chvíľku mi priniesli fľašu minerálky a kofoly, ale furt som bol nespokojný a pýtal si čistú. Po chvíľke som ju dostal, zobral som z dropbagu posledné dve burritá, jedno nechal rovno vonku, vypil tri poháriky kofoly, jeden minerálky a pobral sa preč. Začal som tušiť, že plány s jedlom asi celkom nevyjdú, ale o desať kiláčov má byť samoobčerstvovačka v Naháči a tam snáď dačo zobnem. Burritá som plánoval jesť iba medzi občerstvovačkami.

V Trstíne som si opäť kukol nonstop pekáreň, odkiaľ vraj sú i tie slávne praclíky. Kúsok za odbočkou z auta vyskočil Olaf a pýtal sa, či som v pohode. Cítil som sa v pohode v rámci možností stopäťdesiateho kilometra. Do Naháča som to chcel stihnúť za hodinu, čo sa takmer podarilo. Tá cesta, ktorou nechodí nič iba 100MKMK, bola skutočnou botanickou záhradou. Behateľná, no pestrosť rastlinných druhov po jej bokoch ma neprestávala prekvapovať. Zobal som černice, boli mňam. Zjedené burrito riadne šľapalo a začínal som sa cítiť úplne čerstvo. Na štípanie v širokom okolí rozkroku som si už dávno zvykol a bral ho ako súčasť celej tejto srandy. V Naháči som prebehol ulice podľa gpx, vrátil sa späť po modrej a keď som žiadnu občerstvovačku nenachádzal, zas som zavolal Slavovi. No, vrátiš sa ku škole, oproti je lavička. Tam ti chalani nechali igelitku s jedlom. Po chvíľke som skutočne našiel. V igelitke bol praclík a keksy, pri igelitke kofola. Nutne som potreboval vodu a hneď, keď som Slavovi oznámil, že tam chýba, zahlásil, že nech čakám, že je hneď tam. Napil som sa teda kofoly, cesnakový praclík som už nechcel ani vidieť. Ľahol som si do trávy ku lavičke, budík nenastavoval a podriemaval, kým príde Slavo. O chvíľku skutočne prišli i s Jitkou a doniesli mi minerálku a tácku s natretými chlebami a melónom. Zjedol som dva chleby a všetok melón, dolial fľaše minerálkou a zalial to ešte trochou kofoly. Na Výtok je to vraj pohodové a mierne.

Nohy mi počas dlhšej pauzy zatuhli, tak som sa prvých pár sto metrov len rozhýbaval a opäť si zvykal na páliace stehná. Začal som cítiť obrovský smäd, tak som pollitrovku minerálky chvíľu prehrkával a vybublinkovával a potom ju naraz vyžblnkol. Katarínka bola veľmi pekné miesto, páčilo sa mi, že nás tadeto trasa vedie. Cesta bola široká a kamenistá a v hlave mi zas začala blikať kontrolka nedostatku paliva. Zjedol som teda posledné burrito. Zaplo takmer okamžite a zbeh na Dobrú Vodu som si celkom užil. Slnko už riadne pripekalo, aj v lese to bolo cítiť. Na lúkach za Dobrou Vodou, v stúpaní na Výtok, ma ale dočasná energia z jedla opäť opustila a dával som len pomaly nohu pred nohu. Cítil som celotelovú únavu a hľadal kúsok tieňa, kde by som si mohol schrupnúť. Našiel som ho asi kiláč pred občerstvovačkou. Nastavil som budíka na 40 minút, ľahol si a zaspal. Zobudil som sa na smäd, šupol druhú fľašu a pokračoval v polehovaní. Bolo teplo. Keď som na pokyn budíka vstal, čosi málo som vyvracal a zas pekne stuhnutý som sa začal rozhýbavať do posledného kopca pred oázou. Dajako som sa aj a bol som schopný pobehnúť. Na občerstvovačke mi Peťo načapoval deci piva, Olaf spravil kávu a ja som vyjedal čajové pečivo a snažil sa doplniť čo najviac energie. Peťo mi prichystal hadicu s vodou, tak som si sprchol hlavu a dosť zničený sa hojdal na hojdačke. Zobal ďalšie a ďalšie linecké zlepovance a zapíjal ich tou kávou. Titusove baby ma prehovárali ísť, nech moc nezatuhnem, ale stále som sa nevedel zmátožiť. Chcel som počkať, kým mi zapne jedlo a začnem sa cítiť lepšie. Nakoniec som sa nechal ukecať a pomaly som z občerstvovačky odkráčal. V lese som zaťal zuby a začal nasilu bežať, nech sa trochu naštartujem.

Po kiláči som vyvrátil asi všetko, čo som na výtoku zjedol. Zahrabávajúc to do listov, nech ostatným nekazím estetiku lesa, som sedel a rozmýšľal, čo so životom. Zavolal mi Slavo, že mi urobia občerstvovačku ešte na zbehu do Brezovej pod Bradlom, že nech zavolám, keď začnem klesať. Trochu ma to nakoplo a pol minúty som pobehol, kým ma zas nezačalo napínať. Vypil som pol fľaše vody a zjedol ovocnú tyčku. Bolo mi hrozne, kládol som nohu pred nohu a kráčal. Zase ma chytila túžba spať, ale nezaspal som. Skúsil som pobehnúť, ale nešlo mi to. Prerátal som si, koľko by mi takýmto tempom trvalo záverečné koliesko a na ďalších desať hodín som nemal chuť. Rozhodol som sa, že sa vrátim a dokončím aspoň kratšiu trasu. Zavolal som to Slavovi a kráčal som pomaličky dole kopcom. Peťo mi prišiel oproti na aute, že ma vezme dole, ale bol som rozhodnutý sa do Chtelnice dostať po vlastných. Kilometre boli nekonečné a Slnko nekonečne pražilo. V diaľke začínalo hrmieť a tešil som sa na dážď. Neprichádzal, no prišiel tieň a tak som si sadol a dlhšie sedel. Zrazu sa vynoril Folo z céčka a pomaličkým bežkárskym behom prichádzal ku mne. Toto som pochopil ako najrozumnejšiu šancu prísť do Chtelnice a skúsil som ísť s ním. Zatínal som zuby a debatoval o hodinkách a teple a búrke a kontrolách a černiciach a srnkách. O tom, koľko ešte zostáva do cieľa. Dva kilometre už dajako dáme. Mal som riadnu chuť si sadnúť, ale vedel som, že bez neho by som sa tam zasedel a už sa nepohol. Kontrola číslo tridsať päť, posledná. Dolekopec na hlavnú cestu, posledný. Posledný kilometer. Cieľ. Maťa a Dalibor vyškerení vítali a podpichovali, hneď bola nálada lepšia. Vypiť kopu vody, vyzuť si topánky, dať sprchu a ísť s Daliborom na jedlo a pivo. Okamžitý prílev energie, vrátili sme sa do telocvične a šli to zopakovať. Nohy prestávali bolieť a telo sa začínalo cítiť dobre. Pri druhom pive sa na chvíľu zastavil Juro, ktorému o pätnásť minút išiel autobus preč; Julka šla odbehnúť so Soňou záver od Smoleníc. Oliver práve dobiehal strednú trasu, šli sme mu potriasť rukou. Povaľovali sme sa v telocvični a ja som zobal čo som videl až kým som sa nezačal cítiť celkom okej. Večer sme u Maťa v karavane popíjali pivo a čakali na Titusa. Keď dobehol, šli sme ho privítať. Dal to nádherne, s prehľadom a úsmevom po celý čas. Skutočný borec.

Šiel som si na chvíľu ľahnúť a zobudil som sa až o pol siedmej ráno. Úplne čerstvý a s nohami bez väčšej únavy. Na vedľajšej žinenke už ležal Braňo, v hlavnej hale Jano a o chvíľku dobehli aj Lenka so Silvom. Postupne ďalej Mário, ktorý sa s úpalom tackal posledné kilometre a aj tak to dokončil, či Soňa, ktorá si to už dva roky skrátila a tentokrát to dala celé. Mám to veru úžasných známych.

Mrzí ma, že som to nedal, ale zážitky si odtiaľ nesiem obrovské. Dvestovka nie je stovka a hoc je rovinatá, treba spomaliť ešte viac. Zbytočne prepálený začiatok sa mi v závere vypomstil a baterky sa vybili. Ale po celý čas ma to bavilo a užíval som si to. Som vďačný členku, že to bez problémov vydržal a neprotestoval, nečakal som to a na štart som išiel s tým, že ma práve členok odstaví ešte na začiatku. Ďakujem všetkým, čo sa o túto akciu zaslúžili a urobili ju takou čarovnou. Ďakujem kamarátom a našim za kilá podporných správ. A gratulujem všetkým, čo to zvládli, nech už išlo o akýkoľvek variant. Tuším, že o rok o štarte nebudem dlho premýšľať 🙂.